11. Vypočúvanie

CNN to zverejnila ako prvá.
Bol som rád, že som stihol správy skôr, než som odišiel, pretože som bol hrozne zvedavý, ako to vnímajú ľudia a akú veľkú pozornosť to na seba pritiahlo. Našťastie dnes boli správy preplnené horšími udalosťami, ako napríklad zemetrasenie v Južnej Amerike, alebo politický únos na Strednom východe. Takže reportáž trvala len pár sekúnd, obsahovala len pár viet a jeden nekvalitný obrázok.
"Alonzo Calderas Wallace, podozrivý z viacnásobného znásilnenia a vraždy, hľadaný v štátoch Texas a Oklahoma, bol minulú noc zadržaný v Portlande, štáte Oregon, vďaka anonymnému tipu. Skoro ráno bol nájdený v bezvedomí v uličke len pár metrov od policajnej stanice. Zodpovedné osoby nám zatiaľ nemôžu poskytnúť informácie, či bude obvinený prevezený do Houstonu alebo Oklahoma city na súdne pojednávanie."
Fotografia bola nekvalitná, pričom v čase keď bola spravená mal na tvári krátku briadku. Aj keby to Bella videla, asi by ho nespoznala. Dúfal som, že sa to nestalo; iba by sa zbytočne znepokojovala.
"Nikto si tú reportáž ani len neuvedomí. Je to príliš ďaleko, aby sa tým ľudia zapodievali," povedala mi Alice. "Carlisle spravil veľmi dobre, ak ho vyviedol von zo štátu."
Prikývol som. Aj tak Bella veľmi televíziu nesledovala a jej otca som nikdy nevidel sledovať nič okrem športových kanálov.
Spravil som, čo som mohol. On si už nemohol vybrať ďalšiu obeť a ja som sa nestal vrahom. Aspoň zatiaľ nie. Bolo správne, že som to zveril Carlislovi do rúk, aj keď som si stále želal, aby tá obluda neobišla len tak ľahko. Prichytil som sa pri tom, ako dúfam, že ho prevezú do Texasu, kde bol trest smrti veľmi obľúbený...
Nie. Už na tom nezáležalo. Radšej to hodím za hlavu a sústredím sa na čosi dôležitejšie.
Z Bellinej izby som odišiel pred ani nie hodinou, no už teraz som túžil po tom, aby som ju mohol vidieť zas.
"Alice, nebude ti vadiť ak--"
Prerušila ma. "Rosalie bude šoférovať. Bude síce dosť vytočená, no ty vieš, že si bude užívať každý moment, kedy môže predviesť svoje auto." Zvonilo sa zasmiala.
Zaškeril som sa. "Uvidíme sa v škole."
Alice si vzdychla, pričom premenila môj široký úsmev na úškľabok.
Ja viem, ja viem, pomyslela si. Ešte nie. Počkám, kým budeš pripravený, aby si ma predstavil Belle. Mal by si vedieť, že to nie je len o tom, že sa správam dosť sebecky. Bella ma bude mať tiež rada.
Keď som sa náhlil von, neuráčilo sa mi odpovedať jej. Tak toto už bola trochu iná situácia. Bude Bella chcieť spoznať Alice? Bude chcieť maž za priateľku upírku?
Poznať Bellu... táto myšlienka ju pravdepodobne nebude ani v najmenšom obťažovať.
Zamračil som sa. To, čo Bella chcela a čo bolo pre ňu najlepšie, boli dve úplne odlišné veci.
Začal som sa cítiť nesvoj, keď som zaparkoval na Bellinej príjazdovej ceste. Ľudské príslovie hovorilo o tom, že veci ráno vyzerajú úplne ináč - že veci sa menia, ak sa na ne človek vyspí. Budem vyzerať v tomto rannom svetle zahmleného dňa ináč? Viac alebo menej hrozivo ako v noci? Stihla počas spánku vsiaknuť pravdu? Bude nakoniec vystrašená?
Hoci, jej sny boli v noci pokojné. Keď znova a znova vyslovovala moje meno, usmievala sa. Niekoľkokrát dokonca zamrmlala želanie, aby som zostal. Žeby to dnes už nič neznamenalo?
Nervózne som čakal, načúvajúc zvukom vo vnútri domu - rýchle, potkýnajúce sa behanie po schodoch, hlasné odtrhnutie alobalu, zvuk zatrasenia obsahu chladničky, keď ju rýchlo zavrela. Ako keby sa ponáhľala. Nevedela sa dočkať školy? Usmial som sa nad touto myšlienkou a vrátil sa mi stratený optimizmus.
Pozrel som sa na hodinky. Pravdepodobne - berúc ohľad na rýchlosť jej schátralého pickupu - predsa len trošičku meškala.
Bella takmer vybehla z domu. Taška jej letela z pleca, vlasy mala zvinuté do čohosi neurčitého, čo sa jej aj tak začínalo na krku rozpadať. Hrubý zelený sveter, ktorý mala na sebe, ju neuchránil pred tým, aby sa zhrbila pred chladnou hmlou.
Ten dlhý sveter bol pre ňu príliš veľký a nevyzeral bohvieako. Zakrýval jej štíhlu postavu a spravil zo všetkých jej pekných kriviek akúsi neforemnú hmotu. Bol som rád, že to tak bolo, hoci som si zároveň želal, aby si obliekla niečo iné, napríklad ako tú jemnú modrú blúzku, ktorú mala na sebe včera... Látka veľmi pekne priliehala k jej pokožke a bola strihaná dosť nízko na to, aby odhalila, ako okúzľujúco sa jej kľúčna kosť v strede rozdeľovala, presne v mieste, kde sa pod jej hrdlom nachádzala malá jamka. Modrá látka ako rieka obklopovala jej jemnú postavu...
Bolo lepšie - nevyhnutnejšie - keď som ani náhodou nemyslel na jej postavu, takže som bol vďačný za sveter, ktorý si dnes vzala. Nemohol som si dovoliť robiť chyby a ten zvláštny hlad, ktorý vo mne vyvolávali myšlienky na jej pery... jej pokožku... jej telo... hlbšie sa ním zaoberať by bola veľmi veľká chyba. Hlad, ktorý sa mi vyhýbal sto rokov. No nemohol som si dovoliť dotknúť sa jej, pretože to bolo neuskutočniteľné.
Mohol by som ju zlomiť.
Bella sa otočila od dverí v takom chvate, že takmer vrazila do môjho auta bez toho, aby si vôbec všimla, že tam stojí.
Rýchlo zabrzdila a kolená sa jej začali triasť ako vyľakanému žriebäťu. Taška sa jej zošmykla z pleca a keď sa jej oči konečne sústredili na auto, rozšírili sa.
Vystúpil som, nedbajúc na zachovanie si ľudskej chôdze, a otvoril som jej dvere spolujazdca. Už ju viac nebudem klamať - keď sme boli osamote, mohol som byť sám sebou.
Vyplašene sa na mňa pozrela, ako keby som sa zjavil len tak z hmly. A potom sa prekvapenie v jej očiach zmenilo na čosi iné a ja som sa už viac nebál - alebo nedúfal - že jej city sa cez noc zmenili. Vrelosť, obdiv, očarenie, to všetko sa miešalo v topiacej sa čokoláde jej očí.
"Chceš sa so mnou zviesť?" opýtal som sa. Na rozdiel od včerajšieho večera, nechám ju, nech si vyberie. Odteraz už všetko muselo ísť podľa jej vôle.
"Áno, ďakujem," zamrmlala a bez váhania nasadla do auta.
Prestane ma už niekedy nadchýnať to, že som bol jediný, komu hovorila áno? Pochybujem.
Preletel som okolo auta, pretože som sa nemohol dočkať, kedy sa k nej pripojím. Nezdalo sa, že ju moje náhle objavenie šokovalo.
Šťastie, ktoré som cítil, keď sedela vedľa mňa, nemalo obdobu. Hoci som sa cítil v kruhu mojej rodiny veľmi príjemne, aj napriek všetkým možným zábavkám, ktoré svet ponúkal, ešte nikdy som nebol takýto šťastný. Aj keď som vedel, že to nie je správne a že to môže skončiť veľmi zle, nedokázal som zadržiavať úsmev.
Bundu som mal prehodenú cez opierku jej sedadla. Videl som, ako si ju premeriava.
"Doniesol som ti bundu," povedal som jej. Toto bola moja jediná výhovorka, prečo som sa dnes ráno takto náhle objavil. Vonku bola zima. Ona nemala bundu. Bola to taká prípustná forma gavalierstva. "Nechcem, aby si ochorela."
"Nie som z cukru," pozerala, sledujúc viac moju hruď než tvár, ako keby váhala pozrieť sa mi do očí. No navliekla si ju skôr, než sok sa uchýlil k mojím formám presviedčania.
"Nie si?" zamrmlal som si.
Keď som nabral smer ku škole, vyzrela von oknom. Ticho som vydržal len pár sekúnd. Musel som vedieť, nad čím dnes ráno premýšľa. Tak veľa sa medzi nami zmenilo, odkedy naposledy svietilo slnko.
"Tak čo, dnes nemáš žiadne otázky?" opýtal som sa bezstarostne.
Usmiala sa, veľmi rada, že som vyniesol tému na pretras. "Obťažujú ťa moje otázky?"
"Nie tak veľmi ako tvoje reakcie," povedal som jej úprimne, usmievajúc sa na ňu.
Kútiky úst jej opadli. "Reagujem zle?"
"Nie, to nie je v tom. Všetko berieš tak rozvážne až je to neprirodzené." Ani jeden výkrik. Ako je to možné? "Núti ma to premýšľať nad tým, čo si myslíš." Samozrejme, všetko čo robila aj nerobila vo mne vždy vyvolávalo tento pocit.
"Vždy ti hovorím, čo si myslím."
"Vždy si ich upravíš."
Opäť si zahryzla do pery. Zdalo sa, že si neuvedomovala tento pohyb - robila to mimovoľne, ako reakciu na napätie. "Ani veľmi nie."
A presne tieto dve slová vo mne vyvolali príšernú zvedavosť. Čo predo mnou skrývala?
"Dosť na to, aby ma to doháňalo k šialenstvu," povedal som jej.
Zaváhala, no potom zašepkala, "Nechcel by si to počuť."
Na chvíľu som sa nad tým zamyslel, prebiehajúc cez celý náš rozhovor minulú noc, slovo za slovom, kým som na to prišiel. Možno že to stálo toľkú námahu preto, lebo som si nevedel vybaviť nič, čo by som nechcel, aby mi povedala. A potom - keďže jej tón hlasu bol presne taký istý ako minulú noc; plný bolesti - spomenul som si. Raz som ju požiadal, aby nehovorila, čo si myslí. To nikdy nehovor, zavrčal som. Rozplakal som ju...
Toto predo mnou ukrývala? Hĺbku jej citov ku mne? Že to, že som netvor pre ňu nič neznamenalo a že už bolo príliš neskoro na to, aby to zmenila?
Nedokázal som prehovoriť, pretože tá radosť a bolesť prehlušili všetky slová, konflikt medzi nimi bol príliš drsný na to, aby mi dovolili logicky a súvislo odpovedať. V aute bolo úplne ticho, až na tep jej srdca a rytmického pohybu pľúc.
"Kde je zvyšok tvojej rodiny?" opýtala sa náhle.
Zhlboka som sa nadýchol, konečne berúc ohľad na bolesť, čo vyvolávala vôňa v aute; začínal som si na ňu zvykať, uvedomil som si spokojne - a donútil som sa znieť znova nenútene.
"Šli Rosalinim autom." Zaparkoval som na prázdnom mieste hneď vedľa toho spomínaného auta. Potlačil som úsmev nad tým, ako sa jej rozšírili oči. "Dosť nápadné, nemyslíš?"
"Ehm, wow. Ak má toto, tak prečo ju každé ráno vezieš?"
Rosalie by sa vyžívala v Bellinej reakcie... ak by bola voči nej objektívna, čo sa pravdepodobne nestane.
"Ako som povedal, je to nápadné. Snažíme sa zapadnúť."
"Neúspešne," povedala mi a bezstarostne sa zasmiala.
Zvuk jej smiechu zohrial čosi v mojej hrudi, hoci sa mi hlava topila v pochybnostiach.
"Tak potom prečo sa Rosalie rozhodla šoférovať, ak je to nápadnejšie?" opýtala sa.
"Nevšimla si si? Porušujem už všetky pravidlá."
Moja otázka mala znieť trošku hrozivo - no ale samozrejme, Bella sa len usmiala.
Nepočkala, kým jej otvorím dvere, presne ako minulú noc. Keďže som bol v škole, musel som predstierať, že som normálny - takže som sa nemohol hýbať dostatočne rýchlo, aby som tomu zabránil - no ona si jednoducho musela začať na takéto niečo zvykať, a to dosť skoro.
Šiel som vedľa nej tak blízko, ako som sa odvážil a starostlivo som hľadal každý znak toho, že sa jej nepáči moja blízkosť. Dvakrát mojim smerom natiahla ruku, no potom ju rýchlo odtiahla. Vyzeralo to tak, ako keby sa ma chcela dotknúť... Dych sa mi zrazu zrýchlil.
"Prečo vlastne máte takéto autá, ak si chcete zachovať súkromie?" opýtala sa, keď sme šli smerom do budovy.
"Je to naša slabosť," priznal som sa. "Všetci máme radi rýchlu jazdu."
"To sedí," zamrmlala kyslo.
Nezdvihla pohľad, aby zbadala môj široký úsmev.
Tak toto teda nie! Neverím tomu! Ako sa to Belle podarilo? Nechápem! Prečo?
Jessicino duševné tackanie sa prerušilo moje myšlienky. Čakala na Bellu, hľadajúc útočište pred dažďom pod strechou jedálne, s Bellinou bundou prevesenou cez ruku. Oči sa jej neveriacky rozšírili.
Bella si ju takisto všimla. Jemne sa začervenala, keď pochopila Jessicin výraz. Jej myšlienky boli dostatočne viditeľné na jej tvári.
"Ahoj, Jessica. Ďakujem, že si nezabudla," pozdravila ju Bella. Natiahla sa za bundou a Jessica jej ju bez slova podala.
K Belliným priateľom by som mal byť zdvorilý, či to už boli dobrí priatelia alebo nie. "Dobré ráno, Jessica."
Uou...
Oči jej takmer vyliezli z jamôk. Pripadalo mi to dosť divné a zábavné a, úprimne, mierne trápne, ako ma Bellina blízkosť zmäkčila. Ako keby sa ma už viac nikto nebál. Ak by to Emmett zistil, neprestal by sa smiať minimálne ďalšie storočie.
"Eh... ahoj," zamrmlala Jessica a významne zazrela na Bellu. "Tak, myslím že sa uvidíme na trigonometrii."
Tak teraz mi všetko vysypeš. Nie neberiem ako odpoveď. Chcem detaily. Potrebujem detaily! Dočerta, Edward CULLEN!! Život je tak nefér.
Belle šklblo ústami. "Hej, tak na trigonometrii."
Jessicine myšlienky sa divoko rozbehli, keď sa ponáhľala na svoju prvú hodinu, sem-tam na nás zazerajúc.
Chcem celý príbeh. Komplet celý. Bolo ich včerajšie stretnutie plánované? Chodia spolu? Ako dlho? Ako to mohla tajiť? Prečo by to chcela tajiť? Nemôže to byť len taká príležitostná vec - musí to s ním myslieť vážne. Sú tu ešte aj nejaké iné možnosti? Zistím to. Musím to zistiť. Bozkávala sa s ním? Ach, môj ty bože... Jessicine myšlienky sa rozpoltili a odrazu jej hlavu naplnili predstavy. Strhol som sa nad nimi a to nie len preto, že v jej snoch nahradila Bellu sebou.
Toto by som nemohol. A aj tak... chcel som...
Nechcel som si to priznať. Akými všetkými možnými cestami som Bellu hnal? A ktorý z nich skončí jej zabitím?
Potriasol som hlavou, snažiac sa odľahčiť situáciu.
"Čo jej povieš?" opýtal som sa Belly.
"Hej!" ostro zašepkala. "Myslela som si, že mi nedokážeš čítať myšlienky!"
"To nie." Prekvapene som na ňu zízal, snažiac sa pochopiť jej slová. Aha - pravdepodobne sme mysleli na to isté. Hm... páčilo sa mi to. "Aj tak," povedal som jej, "viem čítať jej - chystá sa ťa v triede prepadnúť."
Bella zaúpela a striasla si z pliec bundu. Najprv som si neuvedomil, že mi ju vracia - nepýtal by som si ju; bol by som radšej, keby si ju nechala...ako spomienku - takže som bol príliš pomalý na to, aby som jej ponúkol pomoc. Podala mi bundu a potom sa navliekla do svojej vlastnej bez toho, aby si všimla, že som sa natiahol, aby som jej pomohol. Zamračil som sa, no ovládol sa skôr, než si to všimla.
"No, tak čo jej povieš?" opýtal som sa znova.
"Nezaškodila by mi malá pomoc. Čo chce počuť?"
Usmial som sa a potriasol som hlavou. Chcel som vedieť, čo si myslí. "To nie je fér."
Zúžila oči. "Nie, to že sa nepodelíš o to, čo vieš, to nie je fér."
Jasne - neuznávala dvojaký meter.
Dostali sme sa až k dverám jej triedy - kde ju budem musieť opustiť; rozmýšľal som, či mi slečna Copová vyjde v ústrety, ak si budem chcieť presunúť hodiny angličtiny... Sústredil som sa. Tentoraz môžem byť férový.
"Chce vedieť, či potajomky randíme," povedal som pomaly. "A chce vedieť, čo ku mne cítiš."
Jej oči sa rozšírili - nie vyplašene, ale prefíkane. Boli pre mňa ako otvorená kniha, dosť čitateľné. Hrala sa na nechápavú.
"Hups," zamrmlala. "Čo by som jej mala povedať?"
"Hmm..." Vždy sa snažila, aby som ja prezradil viac, než ona. Uvažoval som nad tým, ako odpoviem.
Neposlušný prameň vlasov, jemne navlhnúť od hmly sa predral ponad jej plece a stočil sa na mieste, kde jej sveter ukrýval kľúčnu kosť. Pritiahlo to moje oči... priťahujúc ich naprieč ostatným líniám...
Opatrne som sa k nemu natiahol, snažiac sa nedotýkať jej pokožky - ráno už bolo dosť chladné aj bez môjho dotyku - a zatočil som ho späť do neupraveného uzla. Teraz ma už nemôže rozrušiť. Pri myšlienke, ako sa Mike Newton dotkol jej vlasov som zaťal sánku. Od neho sa odtiahla. Teraz jej reakcia bola úplne iná; okrem toho, že mierne roztvorila oči, že sa začervenala a že srdce jej začalo nepravidelne biť.
Snažil som sa zakryť úsmev, keď som jej odpovedal na otázku.
"Predpokladám, že na prvú otázku je môžeš odpovedať áno... ak ti to nevadí--" je to jej voľba, len jej voľba, "--je to ľahšie než hocijaké iné vysvetlenie."
"Nevadí mi to," zašepkala. Jej srdce sa ešte stále nedalo dokopy.
"A čo sa týka zvyšných otázok..." nedokázal som zakryť úsmev. "No, budem počúvať, aby som sa dozvedel odpoveď."
Nech Bella zváži toto. Zadržal som smiech, keď jej tvár preťal šok.
Otočil som sa ešte skôr, než sa mohla opýtať na viac. Už som sa aj tak musel zmierovať s tým, že som jej nemohol dať to, čo chcela. A nakoniec, chcel som počuť jej myšlienky, nie moje.
"Uvidíme sa na obede," poznamenal som cez plece ako výhovorku na to, aby som sa uistil, že ešte stále na mňa zhrozene pozerá, pričom ústa mala dokorán otvorené. Znova som sa otočil a zasmial sa.
Keď som odchádzal, len matne som si uvedomoval tie šokované a špekulatívne myšlienky, čo svišťali okolo mňa - oči im poskakovali z Bellinej tváre na moju vzďaľujúcu sa postavu. Nevšímal som si ich. Nedokázal som sa sústrediť. Bolo už dosť ťažké udržiavať sa na prijateľnej rýchlosti chôdze, keď som kráčal krížom cez mokrý trávnik na moju ďalšiu hodinu. Chcel som bežať - skutočne utekať, tak rýchlo, aby som zmizol, tak rýchlo, aby som mohol cítiť, ako sa vznášam. Jedna moja časť sa už aj tak vznášala.
Keď som vošiel do triedy, obliekol som si bundu a nechal som, aby ma obkolesila jej vôňa. Teraz moje hrdlo bude pravdepodobne horieť - musím sa znecitlivieť - a potom bude ľahšie ignorovať to vtedy, keď s ňou budem na obede...
Bolo len dobré, že ani jeden z učiteľov sa neobťažoval vyvolať ma, pretože dnešok by bol pravdepodobne deň, kedy by ma nachytali nepripraveného, úplne neschopného odpovedať. Moja myseľ sa zdržovala na toľkých rozličných miestach; len moje telo zostávalo v triede.
Samozrejme, pozoroval som Bellu. Stávalo sa to už prirodzeným - niečím takým automatickým, ako bolo dýchanie. Počul som jej rozhovor s Mikom Newtonom, ktorý mal riadne podkopané sebavedomie. Rýchlo zvrtla rozhovor na Jessicu a ja som sa usmial tak široko, že Rob Sawyer, ktorý sedel po mojej pravici, sa trhol a mierne sa odtiahol.
Uch. Strašidelné.
No, až tak veľmi som asi nezmäkol.
Takisto som sledoval Jessicu a jej otázky, ktoré sa čím ďalej, tým viac stupňovali. Nevedel som sa dočkať štvrtej hodiny, po Belliných odpovediach som bažil desaťkrát viac než to ľudské dievča, ktorému išlo len o čerstvé klebety.
A počúval som aj Angelu Weberovú.
Na vďačnosť, ktorú som k nej cítil, som nezabudol - nie len preto, že o Belle premýšľala len v dobrom, ale aj za jej pomoc minulú noc. Celé ráno som hľadal niečo, čo by si želala. Predpokladal som, že to bude ľahké; tak ako každý človek, musí tu byť niečo, hocijaká hlúposť, o ktorú by sa zaujímala. Možno aj niekoľko. Niečo by som jej anonymne doručil a boli by sme si vyrovnaní.
Lenže z jej strany to bolo s myšlienkami podobne ako s Belou. Na teenagera boli akosi zvláštne spokojná. Šťastná, povedal by som. Možno to bol dôvod, prečo bola tak nezvyčajne dobrá - bola pravdepodobne jednou z tých ľudí, čo mali čo chceli a boli s tým spokojní. Ak aj nevnímala učiteľov alebo poznámky, myslela na svojich dvoch bratov - dvojčatá - ktoré tento týždeň brala na pláž - predpokladala, že budú veľmi nadšení, takmer ako keby bola ich matka. Dosť často sa o nich musela starať, no nevadilo jej to. Bolo to veľmi roztomilé.
No mne to nijak nepomohlo.
Muselo tu byť niečo, čo chcela. Budem musieť jednoducho pokračovať v hľadaní. Ale neskôr. Teraz nadišla chvíľa, kedy má Bella trigonometriu s Jessicou.
Keď som išiel na hodinu angličtiny, nevnímal som ani, kam vlastne idem. Jessica už sedela na svojom mieste a oboma nohami netrpezlivo klopkala po podlahe keď čakala, kedy sa objaví Bella.
A ja som urobil presný opak, keď som si obsadil miesto v triede, zostal som úplne nehybný. Musel som si stále pripomínať, že občas sa mám aj pohnúť. Aby som si udržal svoju rolu. Bolo to pomerne ťažké, keďže som sa plne sústreďoval na Jessicu. Dúfal som, že skutočne bude dávať pozor a bude sa snažiť prečítať pre mňa niečo z Bellinej tváre.
Jessicino klopkanie sa zintenzívnilo, keď do triedy vstúpila Bella.
Vyzerá... mrzuto. Prečo? Možno že to s Edwardom Cullenom bol len falošný poplach. To by ma riadne sklamalo. A vlastne... potom je ešte stále voľný... Ak sa teraz už zaujíma o randenie, rada by som mu s tým pomohla...
Bellina tvár nevyzerala namrzene, ale neochotne. Znepokojovala sa, pretože vedela, že všetko budem počuť. Usmial som sa.
"Všetko mi prezraď!" Dožadovala sa Jessica, keď si Bella vyzliekla bundu a prevesila ju cez operadlo stoličky. Pohybovala sa tak, že z nej sálala neochota.
Ach, je taká pomalá. Je čas dostať sa k veci!
"Čo by si chcela vedieť?" načala Bella, keď si sadla.
"Čo sa dialo minulý večer?"
"Objednal mi večeru a potom ma odviezol domov."
A ďalej? Ale no tak, musí tu byť niečo viac než len toto! Aj tak klame, viem to. Veď ja to z nej vytiahnem.
"Ako si sa dostala domov tak rýchlo?"
Videl som, ako Bella nad Jessiciným podozrením prekrútila očami.
"Jazdí ako blázon. Bolo to strašné."
Jemne sa pousmiala a ja som vybuchol do smiechu a prerušil tým výklad pána Masona. Snažil som sa to zamaskovať kašľom, no nikoho som tým neoklamal. Pán Mason na mňa podráždene zazrel, no neobťažoval som sa prečítať mu myšlienky, ktoré sa skrývali za týmto pohľadom. Počúval som Jessicu.
Hm. Zdá sa, že vraví pravdu. Prečo chce, aby som to z nej ťahala ako z chlpatej deky? Ja by som to vykrikovala tak, že by mi pľúca nestačili.
"Bolo to niečo ako rande? Dohodli ste sa, že sa tam stretnete?"
Jessica sledovala, ako sa na Bellinej tvári zablesklo prekvapenie, a bola veľmi sklamaná, že vyznievalo tak úprimne.
"Nie, bola som veľmi prekvapená, že ho tam vidím," povedala jej Bella.
Čo sa to deje?? "Ale vyzdvihol ťa dnes ráno, aby ťa odviezol do školy?" Musí byť za tým niečo viac.
"Áno, to bolo tiež prekvapenie. Všimol si, že nemám bundu."
To nie je teda nič extra, pomyslela si Jessica sklamane.
Už som bol unavený z toho, kam viedli jej otázky, chcel som počuť niečo, čo som ešte nevedel. Nádejal som sa, že bude taká nespokojná s jej odpoveďami, že preskočí rovno na otázku, na ktorú som čakal.
"Pôjdete znova niekam?" Pýtala sa.
"Ponúkol sa, že ma v sobotu zvezie do Seattlu, pretože je presvedčený, že moje auto to nezvládne - to sa ráta?"
Hm.. isto sa o ňu zaujíma... ako keby ju ochraňoval. Z jeho strany tu určite niečo je, ak nie z jej. Ako je TOTO možné? Bella je šibnutá.
"Hej," odpovedala Jessica na Bellinu otázku.
"Tak potom dobre," zakončila Bella. "Áno."
"Fíha... Edward Cullen." Toto je dôležitejšie, či sa jej páči, alebo nie.
"Ja viem," vzdychla si Bella.
Tón jej hlasu Jessicu povzbudil. No konečne - zdá sa, ako keby si to uvedomovala! Musí vedieť...
"Počkať!" Povedala Jessica, náhle si spomínajúc na jednu z otázok, na ktoré bola najviac zvedavá. "Pobozkal ťa?" Prosím, povedz že áno a potom mi dopodrobna opíš každú sekundu!
"Nie," zamrmlala Bella a sklesnuto sa pozrela na svoje ruky. "Takto to nie je."
Do čerta. Dúfala som, že... Ha. Vyzerá, že ona tiež.
Zamračil som sa. Bellu niečo znepokojilo, no nemohla to byť tá vec, na ktorú myslela Jessica. To by nemohla chcieť, keď vedela to, čo vedela. Nechcela by byť tak blízko k mojim zubom. Vedela, že sú ostré ako tesáky.
Striasol som sa.
Myslíš, že v sobotu...?" nabádala ju Jessica.
Bella vyzerala ešte horšie, keď povedala, "O tom vážne pochybujem."
Áno, áno, dúfa v to... Chudák ona.
Len preto, že som to všetko sledoval cez Jessicino vnímanie sa zdalo, že má pravdu?
Na sekundu ma prerušila myšlienka, síce dosť nereálna, na to, aké by to bolo pobozkať ju. Moje pery na jej, ľadové a mramorové na jej teplých, poddajných a hodvábnych...
A potom by umrela.
Strhol som sa a potriasol hlavou a znova som sa sústredil.
"O čom ste sa rozprávali?" Rozprávala si sa s ním vôbec, alebo to išlo tak, ako teraz so mnou?
Smutne som sa usmial. Jessica nebola veľmi ďaleko.
"Ja ani neviem, Jess. O veľa veciach. Napríklad trochu aj o eseji na angličtinu."
Veľmi málo. Zoširoka som sa usmial.
Ale, NO TAK. "Prosím, Bella! Aspoň niečo."
Bella chvíľu premýšľala.
"Tak dobre, mám niečo. Mala si vidieť, ako s ním servírka flirtovala - miestami až príliš. Ale ani si ju nevšímal."
Dosť divné, podeliť sa s ňou práve s týmto. Prekvapilo ma, že si to Bella vôbec všimla. Nepripadalo mi to dôležité.
Zaujímavé... "To je dobré znamenie. Bola pekná?"
Hm. Jessica za tým videla viac, než ja. To musí byť niečo, čo vedia len ženy.
"Veľmi," povedala jej Bella. "A mala možno devätnásť alebo dvadsať."
Jessica si na chvíľu spomenula na pondelkový večer, kedy mala rande s Mikom, ktorý bol k servírke, ktorú ona nepovažovala za veľmi peknú, príliš priateľský. Odstrčila túto myšlienku na bok, dusiac hnev, čo v nej vyvolávala a vrátila sa späť k Belle, bažiac po detailoch.
"Ešte lepšie. Fakt sa mu musíš páčiť."
"Myslím, že áno," povedala Bella pomaly a ja som strnul takmer na kraji stoličky. "No je to ťažko povedať. Hovorí veľmi nejasne."
Pravdepodobne som nebol až taký priehľadný, ako som si myslel, že som. No aj tak... pri tom, aká je vnímavá... Ako to, že si nevšimla, že som do nej zaľúbený? Preskúmal som náš rozhovor, dosť prekvapený, že som tie slová nepovedal nahlas. Mal som pocit, že toto poznanie sa skrývalo za každým slovom, ktoré sme si doteraz povedali.
Wow. Ako dokážeš sedieť oproti niekomu, kto vyzerá ako manekýn rozprávať sa s ním? "Nechápem, odkiaľ berieš tú odvahu byť s ním osamote," povedala Jessica.
Bellinou tvárou preletelo zdesenie. "Prečo?"
Zvláštna reakcia. Čo si myslí, že som mala na mysli? "Je taký..." Aké je to správne slovo? "Odstrašujúci. Nevedela by som, čo mu povedať." Dnes ráno som k nemu nedokázala ani len prehovoriť, pričom všetko, čo mi povedal, bolo 'dobré ráno'. Musela som vyzerať ako úplný idiot.
Bella sa usmiala. "Keď som s ním, mám problém udržať niť myšlienok."
Pravdepodobne chcela, aby sa Jessica myslela lepšie. Keď bola so mnou, bola až neprirodzene kľudná.
"Ach, to hej," vzdychla si Jessica. "Je neskutočne úžasný."
Bellin výraz na tvári náhle ochladol. V očiach sa jej zaiskrilo to, čo vždy, keď zacíti vo vzduchu nespravodlivosť. Jessica si to nevšimla.
"Na ňom je niečo viac, než len to," oborila sa na ňu Bella.
Oooo. Tak sme sa konečne niekam dostali. "Vážne? A čo ako?"
Bella si nachvíľu hrýzla peru. "Nemôžem to tak dobre opísať," povedala nakoniec. "Ale za tou tvárou sa skrýva niečo ešte neuveriteľnejšie." Odvrátila svoj pohľad od Jessicy a zadívala sa do diaľky.
Cítil som sa podobne ako vtedy, keď si o mne Carlisle alebo Esme mysleli viac, než by som si zaslúžil. Podobne, no tento pocit bol intenzívnejší, viac pohlcujúci.
To si hovor vieš komu - nič nie je lepšie, než tá tvár! No, ak neberieme do úvahy jeho telo... Ach... "Je toto možné?" zachichotala sa Jessica.
Bella sa neotočila. Pokračovala s dívaním sa kamsi do neznáma, ignorujúc Jessicu.
Normálny človek by sa radoval. Možno, ak sa budem pýtať len jednoduché otázky... Haha. Ako keby som sa rozprávala so škôlkarom. "Takže ho máš rada, čo?"
Znova som stuhol.
Bella sa na Jessicu nepozrela. "Áno."
"Myslela som, či ho máš skutočne rada."
"Áno."
Aha, ako sa červená!
Videl som to.
"Ako veľmi ho máš rada?" neprestala Jessica.
Trieda, v ktorej som mal angličtinu by mohla aj vzbĺknuť a ja by som si to ani nevšimol.
Bellina tvár teraz žiarila na červeno - takmer som to teplo cítil.
"Až príliš," zašepkala. "Viac, než má rád on mňa. No neviem, čo s tým."
Bingo! Čo sa to pán Varner práve opýtal? "Ehm.. ktoré číslo, pán Varner?"
Bolo veľmi dobré, že Jessica už Bellu nevypočúvala. Potreboval som pauzu.
Na čo preboha myslelo to dievča práve teraz? Viac, než má rád on mňa? A ako prišla na toto? No neviem, čo s tým? Čo to znamenalo? Nenachádzal som žiadne rozumné vysvetlenie. Nedávali mi absolútne žiaden zmysel.
Zdá sa, že si už ničím nemôžem byť istý. Také samozrejmé veci, ktoré dávali perfektný zmysel, sa akosi v jej hlave prekrútili a otočili o stoosemdesiat stupňov. Viac, než má rád on mňa? Možno by som ten ústav zatiaľ nemal úplne vylúčiť.
Zízal som na hodinky, zatínajúc zuby. Ako sa môže pár minút zdať tak príšerne nekonečných? A kde zmizol môj doterajší pohľad na ne?
Zatínal som sánku počas celej hodiny trigonometrie pána Varnera. Počul som z nej viac, než z prednášky na tej mojej. Bella a Jessica sa už viac nerozprávali, no Jessica na ňu párkrát zazrela, a raz sa Bellina tvár znova sfarbila do červena bez zjavnej príčiny.
Obed bol ešte v nedohľadne.
Nebol som si istý, či z nej Jessica vytiahne nejaké odpovede, na ktoré som čakal, keď hodina skončí, no Bella bola rýchlejšia ako ona.
Hneď ako zazvonilo, otočila sa k nej.
"Na angličtine sa ma Mike pýtal, či si hovorila niečo o pondelkovom večere," povedala a kútiky úst sa jej mierne zdvihli. Pochopil som to - útok bola najlepšia obrana.
Mike sa na mňa pýtal? Radosť spravila s jej mysľou čosi zvláštne, akosi ju zmäkčila, už v nej nebol ten jej známy posmešný podtón. "Nežartuj! Čo si povedala?"
"Vravela som mu, že si sa dobre bavila - vyzeral, že ho to potešilo."
"Povedz mi presne čo povedal a čo presne si mu odpovedala!"
A to bolo všetko, čo som dnes z Jessicy vytiahol. Bella sa usmievala, ako keby si myslela to isté. Ako keby vyhrala jedno imaginárne kolo.
Na obede sa všetko zmení. S odpoveďami na tom budem lepšie s Bellou ako s Jessicou, to určite.
Nebolo mi príjemné, keď som cez štvrtú hodinu musel z času na čas skontrolovať Jessicinu myseľ. Nemal som trpezlivosť s jej posadnutosťou ohľadom Mika Newtona. Za posledné dva týždne som ho mal už plné zuby. Mal šťastie, že bol ešte nažive.
Telesnú, ktorú som mal s Alice, som zvládol tak ako vždy, keď prišlo na fyzickú aktivitu - otupene. Bol prvý deň, kedy sa začal hrať bedminton a Alice bola samozrejme moja spoluhráčka. Znudene som si vzdychol a pomaly som raketou odrazil košík na druhú stranu. Lauren Malloryová bola v druhom tíme; netrafila. Alice si pokyvkávala tou svojou, zízajúc na strop.
Nikto z nás nemal rád telesnú a najmä Emmett. Nevyužiť hru naplno bola urážka jeho osobného životného postoja. Dnes sa však telesná zdala horšou, než inokedy. Cítil som sa takmer tak, ako sa cítil Emmett vždy.
Predtým, než som stihol vybuchnúť od netrpezlivosti, tréner Clapp odpískal koniec hry a prepustil nás skôr. Absurdne som sa vytešoval nad tým, že si nedal raňajky - najnovší pokus o diétu - a hlad, ktorý ho teraz prepadol ho donútil opustiť školský areál skôr z dôvodu nájsť si niečo na obed. Popritom si sľúbil, že začne až od zajtra...
To mi dalo dostatok času na to, aby som sa dostal k budove, kde mala Bella matematiku skôr, než stihla skončiť hodina.
Uži si to, pomyslela si Alice, keď odchádzala, aby sa stretla s Jasperom. Už len pár dní. Predpokladám, že Bellu odomňa nepozdravíš, čo?
Rozčúlene som potriasol hlavou. Boli všetci takí arogantní?
Pre tvoju informáciu, tento víkend bude veľmi slnečno. Možno by si chcel trochu pozmeniť svoje plány.
Vzdychol som si a pokračoval som opačným smerom. Možno arogantná, no veľmi užitočná.
Oprel som sa o stenu pri dverách a čakal som. Bol som tak blízko, že Jessicine slová som počul tak jasne, ako jej myšlienky.
"Dnes s nami asi nebudeš sedieť, čo?" Vyzerá celá rozžiarená. Stavím sa, že je tu toho ešte mnoho, čo mi nepovedala.
"Asi nie," povedala a do hlasu sa jej vkradla zvláštna neistota.
Nesľúbil som jej, že s ňou strávim obed? Na čo myslela?
Z triedy vyšli spoločne a obom sa rozšírili oči, keď ma zbadali. No počul som len Jessicu.
No pekne. Wow. Ale hej, je tu toho viac, než mi prezradila. Možno že jej dnes večer zavolám... Alebo by som ju možno nemala povzbudzovať. Dúfam, že ho to rýchlo prejde. Mike je síce zlatý, ale... wow.
"Uvidíme sa neskôr, Bella."
Bella sa ku mne, stále neisto, priblížila. Líca sa jej sfarbili jemne do ružova.
Poznal som ju už dosť dobre na to, aby som vedel, že za tým zaváhaním nebol strach. Zrejme išlo o ten zásadný rozdiel, ktorý si myslela, že je medzi tým, čo cíti ona a čo ja. Viac, než má rád on mňa. Aké absurdné!
"Ahoj," povedal som ešte stále mierne odmeraným hlasom.
Jej tvár sa akoby prebudila. "Ahoj."
Nezdalo sa, že prehovorí a tak sme sa spolu v tichosti pobrali do jedálne.
Ten trik s bundou fungoval - jej vôňa ma až tak nezrazila, ako inokedy. Len zintenzívnila bolesť, ktorú som už aj tak cítil. Ignoroval som ju ľahšie, než by som si kedy bol myslel.
Keď sme čakali v rade na obed, Bella sa neprítomne pohrávala so zipsom na jej bunde, nepokojne prešľapujúc z nohy na nohu. Často na mňa zazrela, no vždy, keď sa nám pohľady stretli, rýchlo odvrátila pohľad, ako keby ju to uviedlo do pomykova. Žeby preto, že na nás zíza toľko ľudí? Možno že počula ich veľmi hlasné šepkanie - klebety sa šírili odvšadiaľ.
Alebo možno z môjho výrazu prečítala, že má problém.
Nepovedala ani slovo, až pokiaľ som jej nezačal naberať obed. Nevedel som, čo má rada -aspoň zatiaľ nie - tak som zobral kúsok zo všetkého.
"Čo to robíš?" zasyčala potichu. "To všetko berieš pre mňa?"
Potriasol som hlavou a vzal tácku k pokladni. "Polka je, samozrejme, pre mňa."
Skepticky zdvihla jedno obočie, no nič nepovedala. Zaplatil som za jedlo a odviedol ju k stolu, kde sme sedeli minulý týždeň, presne pred tou hroznou hodinou zisťovania krvnej skupiny. Zdalo sa, že je to už viac ako len pár dní. Všetko bolo teraz rozdielne.
Sadla si oproti mne a ja som jej posunul tácku.
"Vezmi si, čo chceš," povzbudil som ju.
Vzala si jablko a prehadzovala si ho v rukách a zamyslene sa na mňa pozerala.
"Som zvedavá."
To je teda prekvapenie.
"Čo by si robil, keby ťa niekto vyzval zjesť niečo?" pokračovala tak potichu, že to ľudské uši nemohli počuť. Uši tých, čo boli nesmrteľní, to bola už iná vec. Samozrejme, ak takéto uši dávali pozor. Mal som sa im predtým aspoň o niečom zmieniť... "Ty si vždy zvedavá," posťažoval som sa. Ach jaj. Nie že by som nebol nútený niekedy niečo zjesť. Bola to súčasť mojej roly. Ale veľmi nepríjemná.
Natiahol som sa po najbližšie jedlo a keď som sa zahryzol do hocičoho, čo to bolo, pozeral som jej hlboko do očí. Nevedel som, čo práve jem. Niečo mazľavé, veľké a odporné, ako každé ľudské jedlo. Rýchlo som ho požul a prehltol, snažiac sa neskriviť tvár od hnusu. Hlt sa presúval pomaly a veľmi nepríjemne dolu mojím hrdlom. Vzdychol som si nad tým, ako to budem musieť neskôr dostať späť z môjho tela. Nechutné.
Bella vyzerala šokovaná. Zapôsobilo to na ňu.
Mal som chuť pregúliť očami. Také niečo, čo som práve predviedol, sme si všetci nacvičovali do dokonalosti.
"Ak by ťa niekto vyzval zjesť špinu, urobila by si to, nie?"
Zmraštila nosom a usmiala sa. "Raz som to urobila... ako stávku. Nebolo to až také hrozné."
Zasmial som sa. "Predpokladám, že nie som prekvapený."
Správajú sa k sebe veľmi dôverne. Dobrá reč tela. Belle sa o tom neskôr zmienim. Nakláňa sa k nej tak, ako by mal, ak by mal o ňu záujem. A vyzerá na to. Vyzerá... božsky. Vzdychla si Jessica. Mňam.
Pozrel som sa do Jessiciných zvedavých očí, no ona sa nervózne odvrátila a predstierala, že sa baví s dievčaťom, čo sedelo vedľa nej.
Hmm. Mike bude asi lepšia voľba. Aspoň to bude reálne, nie len predstavy...
"Jessica analyzuje všetko, čo robím," povedal som Belle. "A neskôr ti to vyrozpráva."
Posunul som jej späť tanier pizze - ako som si neskôr uvedomil - a rozmýšľal som nad tým, ako začať. Opäť vo mne vzbĺkol hnev, keď som si spomenul na jej slová: Viac, než má rád on mňa. No neviem čo s tým.
Odhryzla si z toho istého kúska, ako pred chvíľou ja. Dostalo ma, ako veľmi mi dôverovala. Samozrejme, nevedela, že vo mne prúdi jed - nie že by ju to, že si odhryzne z toho istého kúska ako ja, otrávilo. Aj tak som predpokladal, že sa bude ku mne správať inak. Ako k niečomu nezvyčajnému. Nikdy to neurobila - aspoň nie v tom zápornom ohľade...
Začnem zľahka.
"Takže servírka bola pekná, čo?"
Znova zdvihla jedno obočie. "Ty si si to skutočne nevšimol?"
Ako keby moju pozornosť od Belly vedela upútať iná žena. Absurdné.
"Nie, nevšimol. Mal som toho veľa na mysli." Ako napríklad to, ako úžasne na nej sedela tá tenká modrá blúzka...
Dobre, že dnes mala ten otrasný sveter.
"Chúďa dievča," povedala Bella, usmievajúc sa.
Páčilo sa jej, že som o servírku ani len nezakopol. Rozumel som tomu. Koľko ráz som si ja na hodine biológie predstavoval, ako zmrzačím Mika Newtona?
To vážne verila, že jej ľudské city tých krátkych sedemnástich rokov by mohli byť silnejšie, než nekončiaca túžba, ktorá sa vo mne po celé storočie zhromažďovala?
"Niečo, čo si povedala Jessica..." Nedokázal som znieť nenútene. "No, dosť ma to trápi."
Okamžite sa začala brániť. "Neprekvapuje ma, že si počul niečo, čo sa ti nepáči. Vieš, čo sa hovorí o tých, čo načúvajú za dverami."
Viem, takýto ľudia o sebe nikdy nepočujú nič dobré.
"Upozornil som ťa, že budem počúvať," pripomenul som jej.
"A ja som ťa upozornila, že by si nechcel počuť všetko, čo si myslím."
Aha, tak na toto myslela vtedy, keď som ju rozplakal. Výčitky svedomia ma pohltili tak, že som nakoniec prehovoril tvrdším hlasom, ako som chcel. "To hej. No nemáš úplnú pravdu. Chcem vedieť, čo si myslíš - všetko. Len si želám... aby si si niektoré veci nemyslela."
Ďalšie polopravdy. Vedel som, že by som nemal chcieť, aby sa o mňa zaujímala. Ale aj tak som v to dúfal. Hej, veru že som dúfal, a ako.
"Tak to už je rozdiel," zahundrala, mračiac sa na mňa.
"Lenže o to mi teraz nešlo."
"Tak teda o čo?"
Naklonila sa ku mne a zľahka si podoprela hrdlo. Pritiahlo to pozornosť mojich očí a vyrušilo ma to. Aká jemná tam musí byť jej pokožka...
Sústreď sa, prikázal som si.
"Skutočne si myslíš, že ti na mne záleží viac ako mne na tebe?" opýtal som sa. Pripadalo mi to smiešne, ako keby sa slovíčka pomiešali do jednej kopy.
Rozšírila oči a prestala dýchať. Potom nimi zaklipkala a rýchlo sa obzrela. Ticho vydýchla.
"Zasa to robíš," zamrmlala.
"Čo také?"
"Omamuješ ma," priznala sa, opatrne opätujúc môj pohľad.
"Ou." Hmm.. Nebol som si celkom istý, čo sa s tým dá robiť. Nebol som si veľmi istý, či chcem, aby som ju vedel omámiť. No bol som nadšený, že som to dokázal. Toto však veľmi nášmu rozhovoru nepomohlo.
"Nie je to tvoja chyba." Vzdychla si. "Nemôžeš za to."
"Odpovieš mi na otázku?" Opýtal som sa.
Zadívala sa na stôl. "Áno."
A to bolo všetko, čo povedala.
"Áno, odpovieš mi na otázku alebo áno, skutočne si to myslíš?" Netrpezlivo som sa opýtal.
"Áno, skutočne si to myslím," povedala bez toho, aby sa obzrela. V hlase jej bolo cítiť smutný podtón. Znova sa začervenala a začala si nevedomky hrýzť peru.
Vtedy som si uvedomil, že priznať to pre ňu muselo byť veľmi ťažké, pretože tomu skutočne verila. A ja som teraz nebol lepší od toho zbabelca Mika, pretože som od nej chcel, aby vyjadrila svoje pocity skôr, ako to urobím ja. Nezáleží na tom, že z mojej strany jej teraz všetko vyzradím. Nedochádzalo jej to, takže som to musel urobiť.
"Mýliš sa," povedal som jej. Musela začuť nehu v mojom hlase.
Bella sa na mňa pozrela, no z jej tváre som nevedel nič prečítať. "To nemôžeš vedieť," zašepkala.
Myslela si, že podceňujem jej city preto, lebo nedokážem čítať jej myšlienky. No v skutočnosti bol problém v tom, že ona podceňovala tie moje.
"Prečo si to myslíš?" opýtal som sa.
Hľadela na mňa naďalej si hryzúc peru a na čele sa jej zjavila vráska. Ako už miliónkrát predtým som si želal, aby som ju mohol počuť.
Chcel som ju začať prosiť, aby mi povedala, čo sa v jej vnútri deje, no zdvihla prst a umlčala ma.
"Nechaj ma premýšľať," poprosila ma.
Pokiaľ si len dávala dokopy svoje myšlienky, tak som mohol byť trpezlivý.
Alebo som to aspoň mohol predstierať.
Spojila si ruky a znova a znova si prekrížila prsty. Sledovala ich, ako keby patrili niekomu inému.
"No, ak nerátame to, čo je očividné," zamrmlala. "Občas... Nie som si istá - ja neviem čítať myšlienky - ale občas sa mi zdá, ako keby si sa mi snažil povedať zbohom, zatiaľ čo hovoríš o niečom úplne inom." Nezdvihla hlavu.
Všimla si to. Vedela aj, že ma tu držala len moja slabosť a sebeckosť? Klesol som pre to v jej očiach?
"Vnímavá," zašepkal som a potom som zhrozene sledoval, ako jej tvárou preletela bolesť. Rýchlo som sa snažil odvrátiť závery, ku ktorým došla. "A preto sa mýliš," začal som, no pozastavil som sa nad prvými slovami jej vysvetlenia. Dosť ma trápili, hoci som im celkom nerozumel. "Čo myslíš tým 'očividným'?"
"Veď sa na mňa pozri," povedala.
Pozeral som sa. To bolo všetko, čo som celý čas robil. O čo jej išlo?
"Som úplne obyčajná," vysvetlila. "Ak nerátame zážitky blízko smrti a moju nešikovnosť, pre ktorú som takmer invalid. A pozri sa na seba." Kývla rukou smerom ku mne, ako keby myslela na niečo, čo bolo také zrejmé, že to nepotrebovalo vysvetlenie.
Myslela si, že je obyčajná? Že som od nej lepší? A na to kde prišla? Pri hlúpych, úzkoprsých a slepých ľuďoch ako bola Jessica alebo slečna Copová? Ako to, že si neuvedomovala, že je tá najkrajšia... tá najdokonalejšia... Tieto slová aj tak nestačili na to, aby som ju popísal.
A ani o tom nevedela.
"Vieš, nevidíš sa veľmi jasne," povedal som jej. "Priznávam, že v tých zlých veciach máš pravdu..." sucho som sa zasmial. Nie nad tým diabolským osudom. No jej nešikovnosť mi bola trošku smiešna. Taká roztomilá. Verila by mi, keby som jej povedal, že je krásna zvnútra aj zvonku? Možno že by ju nejaký hmatateľný dôkaz presvedčil. "Nevieš, čo si o tebe v ten prvý deň myslel každý chlapec na tejto škole."
Ach, tá nádej, to nadšenie, a všetko dúfanie, čo sálalo z ich myšlienok. A tá rýchlosť, pri ktorej sa menili na neuskutočniteľné predstavy. Neuskutočniteľné, lebo ani o jedného z nich nemala záujem.
Ja som bol ten, ktorému povedala áno.
Ako samoľúbo som sa teraz musel usmievať.
Jej tvár stuhla od prekvapenia. "Tomu neverím," zamrmlala.
"To mi ver - si presný opak od slova 'obyčajná'."
Už len jej existencia bola dostatočným dôvodom na stvorenie sveta.
Bolo vidieť, že nebola zvyknutá na komplimenty. No, tak si bude musieť zvyknúť. Začervenala sa a zmenila tému. "Ale ja sa nelúčim."
"Nechápeš? Toto dokazuje, že mám pravdu. Záleží mi na tebe viac, pretože to dokážem urobiť..." Budem niekedy taký nesebecký, aby som urobil správnu vec? Zúfalo som potriasol hlavou. Budem na to musieť nazbierať silu. Zaslúžila si žiť. Nie to, čo videla Alice vo vízii. "Ak odísť by bolo to najlepšie..." A musí to byť to najlepšie, nie? Neexistoval žiaden bezohľadný anjel. Bella ku mne nepatrila. "Tak radšej ublížim sebe, ak by som mal ublížiť tebe; aby si bola v bezpečí."
Keď som tieto slová vyslovil, chcel som, aby to bola pravda.
Nepretržite ma sledovala. Moje slová ju akosi nahnevali. "A ty si myslíš, že ja by som neurobila to isté?" opýtala sa zúrivo.
Je taká zúrivá - taká jemná a krehká. Akoby mohla niekomu ublížiť? "Nikdy nebudeš musieť stáť pred takouto voľbou," povedal som jej, zronený tým, aké obrovské rozdiely medzi nami boli.
Hľadela na mňa, pričom hnev sa jej presunul do očí a spravil jej na čele vrásku.
Musí byť niečo nedobré s vesmírnym poriadkom, ak si niekto taký dobrý a taký krehký nezaslúžil strážneho anjela, ktorý by nad ňou bdel.
No, pomyslel som si, tentoraz plný čierneho humoru, keď nič viac, tak má aspoň strážneho upíra.
Usmial som sa. Ako som len zbožňoval svoju výhovorku na to, aby som mohol ostať. "Samozrejme, udržiavať ťa v bezpečí sa stáva prácou na plný úväzok, ktorý si vyžaduje moju neustálu prítomnosť."
Tiež sa usmiala. "Dnes sa ma nikto nepokúšal odstrániť," povedala bezstarostne a na chvíľu sa zamyslela, tesne predtým, než sa jej tvár zmenila znova na nepriehľadnú masku.
"Zatiaľ," poznamenal som sucho.
"Zatiaľ." Na moje prekvapenie so mnou súhlasila. Predpokladal som, že bude protestovať proti akejkoľvek forme ochrany.
Ako len mohol? Ten sebecký somár! Ako nám také niečo môže urobiť? Rosalin duševný krik prerušil moje myšlienkové pochody.
"Kľud, Rose," počul som zašepkať Emmetta na druhej strane jedálne. Ruku mal okolo jej pliec a tisol si ju k sebe - zadržiaval ju.
Prepáč, Edward, previnilo si pomyslela Alice. Myslela si, že Bella sa dozvedela z vašej konverzácie až príliš... a, ak sa mám priznať, mohlo to byť horšie, ak by som jej hneď nepovedala pravdu. Ver mi.
Strhol som sa nad obrázkom, ktorý mi hneď na to poskytla - čo by sa stalo, ak by som povedal Rosalie, že Bella vie že som upír, doma, kde sa nemusí na nič hrať. Ak sa do konca vyučovania neukľudní, budem musieť odviezť svojho Aston Martin-a niekam von zo štátu. Znepokojovala ma myšlienka na moje obľúbené auto, zničené a v plameňoch. Hoci by som si to zaslúžil.
Ani Jasper nebol ktovieako šťastný.
S ostatnými si to vyriešim neskôr. Času s Bellou mi bolo prideleného len málo a ja som ho nechcel premrhať. A Alicin hlas mi zároveň pripomenul, že musím niečo zariadiť.
"Mám na teba ešte jednu otázku," povedal som jej, nevšímajúc si Rosalin duševný hysterický záchvat.
"Tak vrav," povedala Bella, usmievajúc sa.
"Skutočne potrebuješ ísť túto sobotu do Seattlu, alebo to bola len výhovorka, aby si nemusela povedať nie všetkým svojim obdivovateľom?"
Zaškerila sa na mňa. "Ešte som ti neodpustila tú vec s Tylerom. Je tvoja vina, že sa nádejal, že s ním pôjdem na ples."
"Ach, nemaj strach, on by sa ťa to spýtal aj tak. Ja som len chcel vedieť, ako sa zatváriš."
Zasmial som sa nad spomienkou na jej zdesený výraz. Ani keď som jej hovoril o tých najhorších zákutiach svojho temného príbehu, nikdy nevyzerala tak vyplašene. Pravda ju nevystrašila. Chcela byť so mnou. Úžasné.
"Ak by som ťa pozval ja, odmietla by si ma?"
"Pravdepodobne nie," povedala. "Ale neskôr by som to zrušila, predstierajúc chorobu alebo vyvrtnutý členok."
Zvláštne. "Prečo by si to robila?"
Potriasla hlavou, sklamaná, že som to hneď nepochopil. "Ešte nikdy si ma nevidel na telesnej, no ak by sa tak stalo, myslím, že by si pochopil."
Aha. "Takže tvrdíš, že nedokážeš prejsť po rovnom, stabilnom povrchu bez toho, aby si sa o niečo potkla?"
"Zrejme."
"To by nebol problém. Záleží to od toho, kto ťa vedie."
Na zlomok sekundy ma zaplavila predstava, ako ju držím na plese v náručí. Tam by mala na sebe isto niečo veľmi pekné, čo by jej sedelo, nie ako tento príšerný sveter.
Veľmi jasne som si spomínal na dotyk jej tela, keď som ju zachránil pred dodávkou. Viac než zdesenie, zúfalstvo alebo obavy som si bol vedomý toho úžasného pocitu. Bola taká teplá a hebká, tak perfektne sedela k tvaru môjho mramorového tela...
Vytrhol som sa zo spomínania.
"No neodpovedala si mi--" povedal som urýchlene, aby som zabránil hádke o jej nešikovnosti, ktorá sa očividne chystala. "Trváš na ceste do Seattlu, alebo by ti nevadilo, ak by sme robili niečo iné?"
Dosť zlé - dávať jej na výber z možností, medzi ktorými nebola alternatíva, že by deň strávila bezo mňa. Toto odomňa nebolo fér. No včera večer som jej to sľúbil... a páčila sa mi predstava, ako ten sľub splním asi tak veľmi, ako som sa jej bál.
V sobotu bude svietiť slnko. Mohol som jej ukázať svoju pravú stránku, ak budem dosť odvážny na to, aby som vydržal jej zdesenie a znechutenie. Poznal som jedno miesto, kde by sa to dalo...
"Som otvorená iným možnostiam," povedala Bella. "Ale mám jednu podmienku."
'Áno' s výhradami. Čo by odomňa mohla chcieť?
"Akú?"
"Môžem šoférovať?"
Mal to byť vtip? "Prečo?"
"No, hlavne preto, že keď som vravela Charliemu, že idem do Seattlu, pýtal sa obzvlášť na to, či idem sama, ako som v tom čase aj mala ísť. Ak by sa opýtal znova, pravdepodobne by som mu neklamala, no nemyslím si, že sa bude pýtať znova a to, že by som nechala svoj pickup doma by zbytočne vynieslo tento predmet nášho rozhovoru na povrch. A po druhé, tvoje šoférovanie mi naháňa strach."
Pregúlil som očami. "Zo všetkých vecí, ktoré by ťa mali na mne desiť sa bojíš práve môjho šoférovania." Skutočne, jej mozog fungoval opačne. Znechutene som pokrútil hlavou.
Edward, naliehavo na mňa zavolala Alice.
Náhle som hľadel do jasného slnečného kotúča, čo žiaril v jednej z Aliciných vízií.
Bolo to miesto, ktoré som veľmi dobre poznal, presne to, kde som sa rozhodoval vziať Bellu - mala lúka, na ktorú okrem mňa nikto nechodil. Bolo to tiché, pekné miesto, kde som mohol byť osamote - ďaleko od ľudských obydlí, takže aj v mojej mysli mohol byť nachvíľu pokoj a ticho.
Alice ju tiež spoznala, pretože ju len nedávno videla v inej vízií - v jednej z tých nezreteľných, rýchlo pominuteľných, ktoré mi ukázala v to ráno, keď som zachránil Bellu pred dodávkou.
V tej vízií som nebol sám. A teraz to už bolo celkom jasné - bola tam so mnou Bella. Takže som bol dostatočne odvážny. Nepochopiteľne na mňa hľadela a na tvári jej hrali všetky možné farby dúhy.
Je to to isté miesto, pomyslela si Alice plná hrôzy, ktorá absolútne nesedela s víziou. Napätie možno, ale hrôza? Čo myslela tým, to isté miesto?
A vtedy som to zazrel.
Edward! Zaprotestovala ostro Alice. Ja ju zbožňujem, Edward!
Tvrdo som ju vytlačil zo svojej mysle.
Nezbožňovala Bellu tak, ako ja. Jej vízia bola neuskutočniteľná. Nesprávna. Bola oslepená, videla nemožné veci.
Neprešlo ani pol sekundy. Bella sa zvedavo dívala na moju tvár, čakajúc, že budem súhlasiť. Videla to chvíľkové mihnutie hrôzy na mojej tvári, alebo to bolo na ňu príliš rýchle?
Sústredil som sa na ňu a na náš nedokončený rozhovor, odstrkujúc Alice a jej chybné, klamárske vízie preč od mojich myšlienok. Nezaslúžili si moju pozornosť.
No aj tak som si nedokázal udržať ten hravý tón, keď sme sa navzájom doberali.
"Nepovieš svojmu otcovi, že so mnou stráviš deň?" Opýtal som sa a do hlasu sa mi vkradol pochmúrny tón.
Znova som sa pokúšal vytlačiť jej vízie niekam ďaleko, aby sa mi viac nemiešali do myšlienok.
"Čo sa týka Charlieho, menej je vždy viac," povedala Bella s istotou. "Mimochodom, kam pôjdeme?"
Alice sa mýlila. Hrozne sa mýlila. Nebola tu žiadna šanca, že by sa to mohlo stať. Bola to stará vízia, neplatná. Veci sa zmenili.
"Bude pekné počasie," povedal som pomaly, bojujúc zo strachom a nerozhodnosťou. Alice sa mýlila. Budem sa tváriť, že som nič nevidel ani nepočul. "Takže sa radšej budem vyhýbať verejnosti... a ty sa môžeš vyhýbať so mnou, ak by si chcela."
Bella to ihneď pochopila; oči sa jej rozžiarili nedočkavosťou. "Ukážeš mi to, čo si mi hovoril o tom slnku?"
Možno že, ako už veľakrát predtým, bude jej reakcia úplne opačná. Nad touto možnosťou som sa pousmial, snažiac sa vrátiť k bezstarostnému tónu. "Áno. Ale.." Ešte nepovedala áno. "Ak nechceš byť so mnou... osamote, radšej by si do Seattlu nemala chodiť úplne sama. Nechcem ani pomyslieť na to, do akých problémov by si sa dostala v takom veľkom meste."
Stisla pery - obranný znak.
"Phoenix je trikrát väčší ako Seattle - a to len čo sa týka obyvateľstva. Vo veľkosti je--"
"Lenže vo Phoenixe sa ti očividne 'nedarilo' ako tu vo Forkse," povedal som, prerušujúc jej slová. "Takže by som bol radšej, keby si zostala so mnou."
Mohla zostať aj navždy a stále by to nebolo dosť dlho.
Nemal by som takto myslieť. Nemali sme toľko času - večnosť. Každá sekunda bola teraz dôležitá; ona sa menila, zatiaľ čo ja som ostával nedotknutý.
"To je dobre, nevadí mi byť s tebou osamote," povedala.
Jasné že nie, pretože jej inštinkty boli úplne nanič.
"Ja viem." Vzdychol som si. "No aj tak si to mala povedať Charliemu."
"Prečo by som to robila?" opýtala sa zhrozene.
Hľadel som na ňu, zatiaľ čo sa mi vízie, ktoré som nedokázal potlačiť, preháňali hlavou.
"Aby som mal aspoň nejaký dôvod priviesť ťa späť," zasyčal som. Toľko pre mňa mohla urobiť - aspoň niekoho, kto by mi neustále pripomínal, že mám byť opatrný.
Prečo mi o tom Alice musela povedať?
Bella hlasno prehltla a venovala mi dlhý pohľad. Čo videla?
"Myslím, že to risknem," povedala.
Ach! Vzrušovalo ju riskovanie svojho vlastného života? Bol to nejaký jej druh adrenalínu?
Zamračil som sa na Alice, ktorá na mňa varovne zazerala. Rosalie vedľa nej sa hrozivo mračila, no netrápilo ma to. Tak nech si zničí to auto. Aj tak je to len hračka.
"Prejdime na inú tému," navrhla Bella náhle.
Pozrel som sa späť na ňu, a rozmýšľal som, ako málo dbala na dôležité veci. Prečo ma nevidela ako netvora, ktorým som bol?
"O čom by si sa chcela rozprávať?"
Rýchlo zakukla do každej strany, ako keby sa chcela uistiť, že nás nikto nepočúva. Pravdepodobne sa plánuje rozhovoriť o nejakej veci ohľadom nášho tajomstva. Nachvíľu stuhla, no potom sa na mňa znova pozrela.
"Prečo ste šli minulý víkend do Goat Rocks... na lov? Charlie hovoril, že to nie je veľmi dobré miesto na turistiku, vraj je tam veľa medveďov."
V tomto ohľade veľmi nevšímavá. Pozrel som sa na ňu a zdvihol jedno obočie.
"Medvede?" zašepkala.
Ironicky som sa pousmial a pozeral sa, ako jej to dochádza. Bude ma už konečne brať vážne? Donúti ju k tomu vôbec niečo?
Akosi sa dala dokopy. "Vieš že nie je sezóna na medvede," poznamenala karhavo a zúžila oči.
"Ak by si dávala pozor, vedela by si, že zákon hovorí iba o love so zbraňami."
Opäť nachvíľu stratila kontrolu nad svojim výrazom. Padla jej sánka.
"Medvede?" namiesto šokovaného výdychu sa len váhavo spýtala.
"Grizly je Emmettov najobľúbenejší."
Sledoval som v jej očiach, ako k nej táto informácia pomaly preniká.
"Hmm," zamrmlala. S pohľadom upretým na stôl si odhryzla z pizze. Zamyslene prežúvala a potom sa napila.
"Takže," povedala nakoniec a pozrela sa na mňa. "Čo máš najradšej ty?"
Asi som mal niečo také predpokladať, no aj tak. Bella bola stále príšerne zvedavá.
"Pumu," príkro som poznamenal.
"Aha," povedala nezaujato. Tep jej srdca bol naďalej úplne normálny, ako keby sme sa rozprávali o obľúbenej reštaurácii.
Tak fajn. Ak sa chcela tváriť, že to nie je nič nezvyčajné...
"Samozrejme, snažíme sa nenarušiť lovom životné prostredie," povedal som jej nezaujato. "Snažíme sa sústrediť na oblasti, kde sú predátori premnožení a lovíme tak ďaleko, ako je treba. Stále sa nájde hŕba jeleňov a losov, ktoré postačia, no aká by to už len bola zábava?"
Počas toho, ako ma počúvala si nasadila taký výraz, ako žiak, ktorý sleduje výklad učiteľa. Musel som sa usmiať.
"Veru, aká by to bola zábava," poznamenala a odhryzla si z pizze.
"Emmett ma najradšej lov počas skorej jari," pokračoval som vo výklade. "Medvede sa práve zobúdzajú zo zimného spánku, takže sú podráždenejší."
Už ubehlo sedemdesiat rokov a jeho to stále neprešlo.
"Nie je nič zábavnejšie ako rodráždený grizly," vážne prehlásila.
Nedokázal som zadržať smiech, keď som potriasol hlavou nad jej neprirodzeným pokojom. Tento výraz si pravdepodobne musela predpripraviť. "Povedz mi, čo si skutočne myslíš, prosím."
"Snažím sa predstaviť si to, ale akosi to nejde," na čele sa jej zjavila vráska. "Ako lovíte bez zbraní?"
"Och, ale my máme zbrane," povedal som jej a zoširoka sa usmial. Očakával som, že sa odtiahne, no ona ma len stuhnuto pozorovala. "Len nie taký druh, ktorý zahŕňa zákon pre lov zvierat. Ak si niekedy v televízii videla útok medveďa, dokážeš si predstaviť, ako loví Emmett."
Vrhla pohľad na stôl, kde sedel zbytok mojej rodiny a striasla sa.
No konečne. Zasmial som sa na sebe, pretože som vedel, že jedná časť môjho ja si želala, aby k tomu pristupovala tak nevšímavo ako doteraz.
Keď sa na mňa pozrela, oči mala dokorán otvorené a prenikavé. "Ty si tiež ako medveď?" takmer zašepkala.
"Skôr ako puma, alebo aspoň tak to hovoria ostatní," pokúšal som sa opäť znieť nezaujato. "Možno to bude mať nejaký súvis s tým, čo uprednostňujeme."
Ústa sa jej v kútikoch mierne nadvihli. "Možno," zopakovala. Potom naklonila hlavu a náhle sa jej v očiach zračila zvedavosť. "Mohla by som to niekedy vidieť?"
Nepotrebujem Alicine vízie, aby som si vedel túto hrôzostrašnú situáciu predstaviť - moja predstavivosť mi stačila.
"Rozhodne nie," zavrčal som.
So zmätenými a vystrašenými očami sa odomňa odtiahla.
Tiež som sa stiahol, aby som medzi nami vytvoril nachvíľu trochu miesta. Nikdy sa na to nebude pozerať, všakže? Ani sa len nesnaží pomôcť mi udržať ju nažive.
"Je to pre mňa príliš strašidelné?" opýtala sa vyrovnane. No jej srdce ešte stále nenašlo svoj pravidelný rytmus.
"Ak by to bolo len tým, vzal by som ťa pozrieť sa na to hneď dnes večer," precedil som pomedzi zuby. "Potrebuješ zdravú dávku strachu. Prospelo by ti to."
"Tak potom prečo?" naliehala.
Temne som na ňu zazrel a čakal som, kedy sa zľakne. Ja som bol už dosť vystrašený predstavou, žeby bola Bella nablízku, keď som lovil...
V jej očiach nebolo nič viac než len zvedavosť a netrpezlivosť. Čakala na odpoveď.
No naša hodina času už vypršala.
"Neskôr," odvetil som a vyskočil na rovné nohy. "Lebo ináč zmeškáme na hodinu."
Zmätene sa obzrela okolo seba, ako keby úplne zabudla, že sme na obede. Ako keby zabudla, že sme vôbec v škole - prekvapená, že nie sme sami na nejakom opustenom mieste. Celkom som ten pocit chápal. Keď som bol s ňou, ťažko sa mi rozpamätávalo na to, že existuje ešte zvyšok sveta.
Rýchlo vstala a prehodila si tašku cez plece.
"Tak neskôr," v jej tvári som videl odhodlanosť; donúti ma dopovedať jej to.

nasledujúca kapitola (12. Komplikácie) ⇒