Bella a ja sme v tichosti vošli na hodinu biológie. Snažil som sa sústrediť na túto chvíľu, na dievča vedľa mňa, na niečo, čo bolo skutočné a nemenné, na hocičo, čo by z mojej hlavy vytlačilo Alicine nezmyselné vízie.
Prešli sme okolo Angely Weberovej, ktorá stála na chodníku a rozprávala sa s chlapcom z jej hodiny trigonometrie o akejsi domácej úlohe. Zbežne som jej prebehol myšlienky a očakával som sklamanie, no tentoraz ma prekvapil ich túžobný podtón.
Aha, takže tu predsa len bolo niečo, čo Angela chcela. Nanešťastie, nebolo to niečo, čo by som jej mohol poslať zabalené v darčekovom papieri.
Na chvíľu som sa cítil zvláštne spokojne keď som začul v jej myšlienkach znak zúfalej túžby po niekom. Prebehol mnou pocit spriaznenej duše, o ktorom sa ona však nikdy nedozvie, a v tej chvíli sme boli s týmto milým ľudským dievčaťom ako jedna duša.
Akosi ma potešilo, že som nebol jediný, kto práve prežíval tragický ľúbostný príbeh. Zármutok bol všade na svete.
V ďalšej chvíli som bol náhle nahnevaný, pretože Angelin príbeh nemusí mať tragický koniec. Ona bola človek aj on bol človek a všetky tie rozdiely, čo sa jej zdali neprekonateľné boli dosť absurdné, ak by sme ich porovnali k mojej situácii. Nemalo zmysel, aby mala zlomené srdce. Prečo všetok ten zbytočný smútok, keď neexistoval žiaden skutočný dôvod, prečo by nemohla byť s tým, kým chcela. A prečo by nemohla mať po čom túžila? Prečo by nemal mať aspoň tento jeden príbeh šťastný koniec?
Chcel som jej dať nejaký darček... Tak dobre, dám jej to, čo chcela. S vedomosťami, ktoré som mal o ľudskej povahe to nebude veľmi ťažké. Prebehol som podvedomím chlapca, ktorý stal vedľa nej, ten objekt jej záujmu, a nezdal sa byť neochotný, len mal ten istý problém ako ona. Beznádej a rezignácia, cítil to isté, čo ona.
Všetko čo musím urobiť je prebudiť ho trocha...
Môj plán sa tvoril veľmi ľahko, scenár sa písal sám od seba, úplne bez snahy z mojej strany. Budem potrebovať Emmettovu pomoc - len spraviť, aby spolupracoval tak, ako chcem ja bol jediný problém.
Môj nápad, môj darček pre Angelu, ma veľmi potešil. Aspoň som sa trochu rozptýlil. Kiež by sa aj moje problémy dali takto ľahko vyriešiť.
Keď sme sa s Bellou usadili, mal som trochu lepšiu náladu. Možno by som mal myslieť viac pozitívne. Možno pre nás existovalo nejaké riešenie, ktoré mi unikalo, asi tak, ako to Angeline unikalo jej. Nebolo to síce ani zďaleka také podobné... Ale prečo strácať časť utápaním sa v beznádeji? Keď išlo o Bellu, nemal som čas, ktorým by som mohol plytvať. Každá sekunda bola dôležitá.
Pán Banner dotlačil príšerne starý televízor spolu s videorekordérom. Chcel sa preniesť cez hodiny - genetické poruchy - ktoré neobľuboval tak, že nám bude nasledujúce tri dni púšťať video. Lorenzov Olej nebolo nič extra, no nijak to nenarušilo vzrušenie v triede. Žiadne poznámky čo sa rovná žiaden materiál na skúšanie. Tri voľné dni. Ľudia jasali nadšením.
Mne to bolo aj tak jedno. Aj tak by som nedával pozor na nič iné okrem Belly.
Dnes som si nedotiahol stoličku, aby som mohol voľne dýchať. Namiesto toho som si k nej sadol tak blízko, ako by to urobil každý normálny človek. Bližšie, než sme sedeli v aute, tak blízko, že sa moja ľavá strana tela takmer topila v horúčave jej pokožky.
Bol to zvláštny pocit, príjemný aj vyčerpávajúci zároveň, no bolo to lepšie než sedieť na druhej strane stola. Bol som bližšie, než som bol zvyknutý, no rýchlo som si uvedomil, že to nestačilo. Nebol som spokojný. Byť takto blízko k nej ma donútilo chcieť byť pri nej ešte bližšie. Viac a viac ma to k nej ťahalo.
Kedysi som jej povedal, že je magnet na nebezpečenstvá. Práve teraz som mal pocit, že je to čistá pravda. Ja som bol nebezpečenstvo a s každým centimetrom, ktorý som si dovolil priblížiť sa, čaro, ktorým ma priťahovala, naberalo na sile.
A vtedy pán Banner zhasol svetlá.
Zvláštne, aké bolo teraz všetko iné, ak neberieme do úvahy to, že nedostatok svetla mojim očiam problém nerobil. Stále som videl tak dobre ako predtým. Každý detail triedy bol dokonale zreteľný.
Tak teda odkiaľ sa vzal ten elektrinou nabitý vzduch v tmavej miestnosti, ktorá pre mňa vlastne ani tmavá nebola? Bolo to preto, že ja som jediný, ktorý dokáže aj napriek tme vidieť jasne? Že ja a Bella sme teraz pre ostatných neviditeľní? Ako keby sme boli osamote, len my dvaja, ukrytí v tmavej miestnosti, sediac tak blízko vedľa seba...
Pohol som rukou smerom k nej bez toho, aby som si to uvedomil. Chcel som sa len dotknúť jej ruky, držať ju v tej tme. Bola by to taká obrovská chyba? Ak by jej vadila moja pokožka, jednoducho by sa odtiahla...
Stiahol som ruku späť a založil som si ruky na hrudi, pevne ich zatínajúc v päste. Žiadne chyby. Prisahal som, že neurobím žiadne chyby, nezáleží na tom, aké malé by boli. Ak by som ju chytil za ruku, potom by som chcel viac - ďalší malý dotyk, ďalší krok bližšie. Cítil som to. Vzrastal vo mne nový druh túžby, ktorý sa snažil premôcť moju sebakontrolu.
Žiadne chyby.
Bella si takisto založila ruky na hrudi a tiež zaťala ruky v päsť, presne ako ja.
Na čo myslíš? Tak hrozne som túžil, aby som jej tieto slová mohol pošepkať, no v triede bolo príliš veľké ticho na to, aby to počula len ona.
Začalo video a mierne miestnosť osvetlilo. Bella na mňa zazrela. Všimla si, ako stuhnuto sedím - presne ako ona - a usmiala sa. Jemne pootvorila pery a v očiach sa jej zračili nevyslovené želania.
Alebo som možno videl len to, čo som chcel vidieť.
Vrátil som jej úsmev; zalapala po dychu a rýchlo sa otočila.
A pre mňa to bolo teraz ešte horšie. Nevedel som síce, na čo myslela, no bol som si náhle stopercentne istý, že som mal pravdu, a že chcela, aby som sa jej dotkol. Cítila presne tú istú nebezpečnú túžbu ako ja.
Takmer som počul bzukot prúdu elektriny medzi jej telom a mojim.
Za celú hodinu sa ani raz nepohla, sedela stuhnuto a kontrolovala sa tak, ako som to robil celú hodinu ja. Sem-tam na mňa zazrela, pričom mnou zakaždým prebehol nový nával elektriny.
Hodina ubiehala pomaly a príliš rýchlo zároveň. Toto bolo pre mňa čosi nové, mohol som tu s ňou takto sedieť celé dni len preto, aby som zažil, aké je to cítiť sa úplne kompletný.
Ako minúty ubiehali, viedol som sám so sebou hŕbu všelijakých možných hádok - zápasil vo mne rozum s túžbou po tom dotknúť sa jej.
Napokon pán Banner zapálil svetlá.
Vo svetle žiariviek sa atmosféra v miestnosti vrátila do starých koľají. Bella vzdychla a ponaťahovala sa, rozprestierajúc pred sebou prsty. Muselo byť pre ňu veľmi nepohodlné, sedieť tak dlho bez pohybu. Pre mňa to nebolo nič ťažké - nehybnosť bola našou prirodzenou súčasťou.
Zachichotal som sa nad úľavou, čo sa jej zračila na tvári. "No, tak toto bolo zaujímavé."
"Uhm," zamrmlala. Vedela, čo mám na mysli, no nevyjadrila sa k tomu. Čo by som len dal za to, keby som vedel, čo si myslí práve teraz.
Vzdychol som si. Želania mi k tomu nepomôžu.
"Môžeme?" opýtal som sa, keď som sa postavil.
Zaškerila sa a potácavo sa postavila a ruky natiahla tak, ako keby sa bála, že každú chvíľu spadne.
Mohol som jej pomôcť. Alebo som ju mohol chytiť pod lakťom - len jemne - a pomôcť jej stáť stabilne. Isto by to nebol žiaden veľký priestupok...
Žiadne chyby.
Celou cestou do telocvične mlčala. Vráska na jej čele znamenala, že bola hlboko ponorená do myšlienok. A ja tiež.
Moja sebecká stránka tvrdila, že jeden dotyk by jej neublížil.
S ľahkosťou som dokázal ovládať stisk mojej ruky. Vlastne to ani nebolo ťažké, pokiaľ som bol úplne pod kontrolou. Môj hmat bol rozvinutejší ako u ľudí; dokázal som žonglovať s tuctom kryštálových pohárov bez toho, aby som jeden z nich rozbil; vedel som pohladiť mydlovú bublinu bez toho, aby praskla. Pokiaľ som bol úplne pod kontrolou...
Bella bola ako mydlová bublina - krehká a pominuteľná. Dočasná.
Ako dlho si budem vedieť zdôvodňovať moju prítomnosť v jej živote? Koľko času mi ešte ostávalo? Budem mať niekedy takúto príležitosť ako teraz, v tejto sekunde? Nebude vždy v mojom dosahu...
Bella sa ku mne pred dverami telocvične otočila a rozšírila oči nad výrazom mojej tváre. Neprehovorila. Pozrel som sa na seba v odraze jej očí a videl som tam rozpor, ktorý zúril v mojich vlastných. Sledoval som, ako sa mi zmenil výraz, keď moja dobrá stránka prehrala.
Moja ruka sa zdvihla sama od seba, bez nejakého príkazu zvnútra. Tak jemne, ako keby bola vyrobená z najjemnejšieho skla, ako keby bola krehká ako bublina, som prešiel prstami po teplej pokožke na jej lícnej kosti. Pod mojím dotykom zovrela a ja som mohol cítiť, ako sa pulz pod jej priesvitnou pokožkou zrýchlil.
Stačilo, prikázal som si, hoci moja ruka bažila po tom, aby mohla priložiť dlaň na jej líce. Stačilo.
Bolo veľmi ťažké stiahnuť sa, prestať sa k nej približovať ešte bližšie než doteraz. Mojou hlavou sa prehnali tisíce možností - tisíce spôsobov ako sa jej dotknúť. Bruško môjho prsta obkresľujúce jej pery. Ukazovák pod bradou, ktorý jej nadvihuje tvár. Rozopnutie jej sponky a rozprestretie jej vlasov na mojich dlaniach. Moje ruky obkolesujúce jej pás, tisnúc ju tesne k môjmu telu.
Stačilo.
Donútil som sa otočiť sa a odísť. Telom sa mi hýbalo veľmi ťažko - to tá neochota.
Nechal som myseľ, aby ju pozorovala naďalej, zatiaľ čo ja som odchádzal, utekajúc od pokušenia. Zachytil som myšlienky Mika Newtona - tie kričali najhlasnejšie - keď okolo Bella nepovšimnuto prešla s nesústredenými očami a začervenanými lícami. Zamračil sa a v jeho mysli sa odrazu zjavilo moje meno miešajúce sa s ukrutným preklínaním; nemohol som si pomôcť, musel som sa zaškeriť.
Ruka ma pálila. Vystrel som prsty a znova ich zaťal do päste, ale nič sa nezmenilo. Naďalej bezbolestne horela.
Nie, neublížil som jej, no dotýkanie sa jej bolo stále chybou.
Bolo to ako oheň - ako keby sa pálenie smädu v mojom hrdle presunulo do celého tela.
Ak budem nabudúce takto blízko, budem schopný nedotknúť sa jej znova? A ak sa jej raz dotknem, budem schopný zostať len pri tom?
Žiadne ďalšie chyby. To je všetko. Vychutnávaj si spomienky, Edward, povedal som si príkro, a ruky drž pri tele. Buď toto, alebo sa budem musieť donútiť odísť... nejako. Pretože som nemohol byť blízko k nej, ak som si dovolil robiť chyby.
Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa usporiadať si myšlienky.

Emmett ma dobehol pred budovou, kde sme mali zvyčajne angličtinu.
"Ahoj, Edward." Vyzerá lepšie. Divne, ale lepšie. Tak... šťastne.
"Ahoj, Em." Vyzeral som šťastne? No, ak nerátame ten chaos v mojej hlave, myslím, že som sa tak cítil.
Nájdi si nejaký spôsob, ako mať zavreté ústa. Rosalie ti chce vytrhnúť jazyk.
Vzdychol som si. "Prepáč, že si to musel riešiť ty. Hneváš na mňa?"
"Ale nie. Rose to prejde. Aj tak by sa to raz stalo." S tým, čo vidí Alice blížiť sa...
Práve teraz som nechcel premýšľať o Aliciných víziách. So zaťatými zubami som vykročil.
Keď som hľadal niečo, čo by ma rozptýlilo, zachytil som obraz Bena Cheneya, ako vchádza na hodinu španielčiny, na ktorú sme šli aj my. Ach, práve som mal šancu venovať Angele môj darček.
Zastavil som sa a chytil Emmetta za plece. "Vydrž na chvíľu."
Čo je?
"Viem, že si to nezaslúžim, no spravíš mi láskavosť?"
"Akú?" zvedavo sa opýtal.
Potichu a tak rýchlo, že by boli slová nezrozumiteľné pre každé ľudské uši, aj keby boli vyslovené nahlas, som mu vysvetlil, o čo mi ide.
Prázdno na mňa hľadel; jeho myšlienky na tom boli podobne.
"Tak?" opýtal som sa. "Pomôžeš mi s tým?"
Chvíľu mu trvalo, kým mi odpovedal. "Ale... prečo?"
"No tak, Emmett. Prečo nie?"
Kto si a čo si urobil s mojim bratom??
"Nesťažuješ sa vždy, že škola je stále tá istá nuda? Toto je niečo iné, nie? Považuj to za experiment - experiment s ľudskou náturou."
Chvíľu na mňa zazeral, no potom sa vzdal. "Hm, toto je niečo iné, v tom máš pravdu... Okej, fajn." Odfrkol si a pokýval plecami. "Pomôžem ti."
Nadšene som sa naňho zaškeril, pretože som vedel, že môj plán bude zahŕňať aj Emmetta. Rosalie bola hrozná, no vždy jej budem dlžný to, že si vybrala jeho; nikto nemal lepšieho brata ako ja.
Emmett nepotreboval generálku. Zašepkal som mu jeho vety ešte predtým, než sme vošli do triedy.
Ben už sedel na stoličke za mnou a vyberal si domácu úlohu, aby ju mohol odovzdať. Emmett a ja sme si sadli a urobili to isté. V triede nebolo ticho; tlmený šepot bude pokračovať až dovtedy, kým sa neozve slečna Goffová. Neponáhľala sa, hodnotila testy z minulej hodiny.
"Takže," povedal Emmett hlasnejšie, než bolo potrebné, keby bol hovoril ku mne. "Už si pozval Angelu Weberovú von?"
Šušťanie papierov za mojím chrbtom náhle zastalo, keď Ben stuhol a započúval sa do nášho rozhovoru.
Angela? Hovoria o Angele?
Dobre. Pritiahol som jeho pozornosť.
"Nie," povedal som pomaly potriasajúc hlavou so žalostným výrazom.
"A to prečo?" improvizoval Emmett. "Hanbíš sa, či čo?
Zaškľabil som sa naňho. "Nie. Počul som, že má záujem o niekoho iného."
Edward Cullen chcel pozvať Angelu von? Ale... Nie. To sa mi nepáči. Nechcem, aby bol blízko nej. On... pre ňu nie je dobrý. Je... nebezpečný.
Neočakával som niečo takéto rytierske, skôr žiarlivosť. Ale fungovalo to.
"A to ťa odradí?" opýtal sa pohŕdavo Emmett, znova improvizujúc. "Nie si pripravený na konkurenciu?"
Škaredo som naňho zazrel, no snažil som sa použiť aspoň niečo z jeho vety. "Pozri, myslím, že sa jej páči ten Ben, či ako sa volá. Nebudem sa snažiť presviedčať ju o opaku. Sú ešte aj iné dievčatá."
Chlapec za mnou sedel napäto na stoličke.
"Aké?" Opýtal sa Emmett, zabiehajúc späť do nášho scenáru.
"Môj partner na laboratórne práce povedal, že sa volá Cheney. Ani presne neviem, kto to je."
Potlačil som úsmev. Iba povýšeneckým Cullenovcom mohlo prejsť predstieranie toho, že nevedia meno každého študenta na tejto malej škole.
Ben sa zmietal v šoku. Ja? Uprednostnila mňa pred Edwardom Cullenom? Ale prečo by som sa jej páčil ja?
"Edward," Emmett stíšil hlas a naznačil očami smerom k chlapcovi. "Je hneď za tebou," naznačil perami tak nápadne, že by každý človek veľmi ľahko prečítal slová.
"Ou," zašepkal som späť.
Mierne som sa pootočil a zazrel na chlapca za mnou. Na chvíľu sa v jeho tmavých očiach ukázal strach, no potom sa vystrel, urazený mojim pohŕdavým ohodnotením. Vytiahol bradu a zlatou pokožkou na tvári mu prebleskol hnev.
"Ha," poznamenal som arogantne, keď som sa otočil späť k Emmettovi.
Myslí si, že je lepší než ja. Ale Angela určite nie. Ukážem mu...
Super.
"Ale, nevravel si mi že pozvala na ples Yorkieho?" Emmett sa opýtal a odfrkol si, keď vyslovil meno toho chlapca ktorého viacerí neznášali, lebo bol hrozne otravný.
"Zdá sa, že za nich rozhodli ostatní." Chcel som si byť istý, že to Ben pochopil. "Angela je plachá. Ak ju B--okej, tak ak ju ten chalan nemá guráž pozvať na rande, ona to nikdy neurobí prvá."
"Tebe sa páčia plaché dievčatá," povedal Emmett, znova zabiehajúc do improvizácie. Tiché dievčatá. Napríklad ako... hmmm, ja ti neviem.... Bella Swanová?
Zaškeril som sa naňho. "Presne." Vrátil som sa späť k svoju poslaniu. "Možno Angelu unaví čakanie. Asi by som ju mal pozvať na ples."
Nie, nepozveš ju, pomyslel si Ben, vystrúc chrbát. No a čo že je o dosť vyššia odomňa? Ak to jej nevadí, tak ani mne. Je to najmilšie, najchytrejšie a najkrajšie dievča na škole... a páčim sa jej.
Ben sa mi páčil. Zdalo sa, že má s ňu dobré úmysly. Možno že bol dokonca hodný aj takého dievčaťa, ako bola Angela.
Pod stolom som Emmettovi ukázal zdvihnutý palec a náhle na to sa slečna Goffová postavila a začala hodinu.
Tak dobre, priznávam - celkom som sa bavil, pomyslel si Emmett.
Pousmial som sa, nadšený, že som bol schopný pomôcť jednej láske k šťastnému koncu. Bol som si istý že Ben sa teraz rozhýbe a Angela dostane môj anonymný darček. A boli sme vyrovnaní.
Akí hlúpi boli ľudia, ak im dokázal dvadsaťcentimetrový výškový rozdiel prekaziť šťastie.
Bol som teraz v dobrej nálade. Usmial som sa keď som si sadal na stoličku a pripravoval som sa na chvíľku zábavy. Ako Bella povedala na obede, nikdy predtým som ju nevidel na telesnej priamo v akcii.
Mikove myšlienky som našiel v hluku hlasov v telocvični najľahšie. Posledné týždne bola pre mňa jeho myseľ až príliš známa. S povzdychom som rezignoval. Aspoň si budem istý, že sa zameria na Bellu.
Napojil som sa naňho práve včas, aby som počul, ako sa opýtal Belly, či nebude jeho spoluhráčkou na bedmintone. Keď sa jej spýtal, mysľou mu prebehli ešte aj iné nápady, do ktorých by sa mohla Bella zapojiť. Úsmev mi zmizol a zaťal som zuby, pripomínajúc si, že zabiť Mika Newtona som nesmel.
"Ďakujem, Mike - vieš, že to nemusíš robiť."
"To je v pohode, budem ťa držať bokom."
Usmiali sa jeden na druhého a Mikovi preleteli hlavou spomienky na všetky možné nehody, vždy akosi spojené s Bellou.
Mike hral najprv sám, zatiaľ čo Bella váhavo postávala v zadnej polovici hracej plochy a držala raketku tak opatrne, ako keby bola nejaký druh zbrane. Vtedy zakročil tréner Clapp a povedal Mikovi, aby nechal Bellu hrať.
O-ou, pomyslel si Mike, keď sa Bella s povzdychom posunula smerom k nemu, držiac raketku v divnom uhle.
Jennifer Fordová škodoradostne odpálila košík priamo na Bellu. Mike videl, ako sa za ním Bella natiahla a rozohnala sa raketkou, pričom ani zďaleka netrafila čo chcela. Mike utekal zachrániť podanie.
Znepokojene som sledoval dráhu Bellinej raketky. S perfektnou presnosťou sa odrazila od natiahnutej siete a trafila Bellu do čela tesne predtým, než s hlučným nárazom zasiahla Mikovu ruku.
Au. Au. Uch. Z toho bude modrina.
Bella si šúchala čelu. Bolo veľmi ťažké donútiť sa zostať sedieť tam, kde som mal, keď som vedel, že je zranená. Ale aj tak, čo by som urobil, ak by som tam bol? A nezdalo sa, že ej to vážne zranenie... Váhavo som čakal. Ak by trvala na tom, že bude hrať znova, urýchlene by som vymyslel nejaký spôsob, ako ju dostať z hodiny.
Tréner sa zasmial. "Prepáč, Newton." To dievča je najväčší smoliar, akého som kedy videl. Nemal by som ju vypustiť na ostatných...
Otočil sa a presunul sa sledovať inú hru, takže sa Bella mohla vrátiť tam, kde stála pred týmto incidentom.
Au, pomyslel si znova Mike, masírujúc si ruku. Otočil sa k Belle. "Si v pohode?"
"Hej, a ty?" opýtala sa rozpačito so začervenanými lícami.
"Myslím, že to zvládnem." Nechcem vyzerať ako zbabelec, ale, kriste, to ale bolí!
Zakrúžil rukou, trhnúc sa nad bolesťou.
"Ja radšej ostanem tu vzadu," povedala a na tvári som zazrel skôr rozpaky než stopy po bolesti. Možno že Mike nakoniec obišiel najhoršie. Dúfal som v to. Aspoň že už ďalej nehrala. Raketku držala opatrne za chrbtom, v očiach sa jej zračila ľútosť a výčitky svedomia... Snažil som sa zamaskovať svoj smiech za kašeľ.
Čo ti je smiešne? opýtal sa Emmett.
"Poviem ti neskôr," zamrmlal som.
Bella sa už neodvážila zapojiť sa do hry. Tréner si ju nevšímal a nechal Mika, aby to dohral sám.

Test som zvládol veľmi ľahko a rýchlo a tak ma pustila slečna Goffová skôr. Kým som kráčal cez školský areál, počúval som Mika. Rozhodol sa, že sa o mne pred Bellou zmieni.
Jessica mi odprisahala, že spolu randia. Prečo? Prečo si musel vybrať práve ju?
Nepoznal pravdu - ona si vybrala mňa.
"Takže..."
"Takže čo?" opýtala sa.
"Ty a Cullen, čo?" Ty a čudák. To bude asi tým, že je bohatý...
Zaťal som zuby nad tým, ako pochybne o nej zmýšľal.
"To nie je tvoja vec, Mike."
Obrana. Takže je to pravda. Do frasa. "Nepáči sa mi to."
"Nemusí sa," vyštekla.
Čo nevidí, čo je to za klauna? Čo sú vlastne všetci jeho druhu. Spôsob, akým na ňu hľadí. Mám z toho zimomriavky. "Pozerá na teba ako keby si... ako keby si bola niečo na jedenie."
Zdesil som sa, čakajúc na jej odpoveď.
Začervenala sa a stisla pery tak, ako keby zadržiavala dych. Odrazu ticho vybuchla smiechom.
Teraz sa na mne smeje. No super.
Mike sa namrzene otočil a šiel sa prezliecť.
Ja som kráčal smerom k telocvični a snažil som sa pozbierať.
Ako sa len mohla na Mikovom obvinení smiať - obvinení, ktoré bolo príliš blízko k pravde, až som sa začínal báť, že Forks je už príliš oboznámené... Prečo by sa smiala na vyhlásení, že ju chcem zabiť, ak vedela, že to bola pravda? Čo bolo na tom vtipné?
Čo jej bolo?
Mala nejaký morbídny zmysel pre humor? Veľmi to nesedelo s tým, čo som sa naučil o jej charaktere, ale kto vie? Alebo tá moja predstava o škodoradostnom anjelovi bola v jednom ohľade pravdivá a to v tom, že nemala v sebe ani štipku strachu. Odvážna - to bolo to slovo. Niektorí by mohli povedať hlúpa, no ja som vedel, že je veľmi bystrá. No ale aj tak, tento nedostatok strachu, alebo trochu zvrátený zmysel pre humor pre ňu neboli ktovieako dobré. Žeby preto bola tak často vystavená nebezpečenstvu? Možno že ma tu bude potrebovať stále...
A zdvihla sa mi nálada.
Ak by som sa vedel ovládať, udržať sa, možno by som s ňou mohol zostať.
Keď vyšla dverami telocvične, mala stuhnuté plecia a ako vždy, hrýzla si spodnú peru - znak napätia. No hneď ako sa mi pozrela do očí, uvoľnila sa a zoširoka sa usmiala. Bola zvláštne vyrovnaná. Prešla rovno ku mne úplne bez zaváhania a zastavila sa až vtedy, keď do mňa teplo jej tela narazilo ako prílivová vlna.
"Ahoj," zašepkala.
Ten blažený pocit, ktorý som cítil, nemal obdobu.
"Ahoj," povedal som a keďže som bol v takej dobrej nálade, že som neodolal tomu, aby som si ju nezačal doberať, dodal som, "Ako bolo na telesnej?"
Váhavo sa usmiala. "Fajn."
Nevedela klamať.
"Isto?" opýtal som sa, pomaly sa dostávajúc k tomu, o čo mi išlo - stále som sa bál o jej hlavu; bolela ju? - ale Mikove myšlienky sa ozvali tak hlasno, že som sa nedokázal sústrediť.
Nenávidím ho. Dúfam, že umrie. Dúfam, že zíde s tým svojím nalešteným autom z útesu. Prečo ju nemôže nechať na pokoji? Nech si nájde niekoho zo svojich - z čudákov.
"Čo je?" opýtala sa Bella.
Opäť som sa sústredil na jej tvár. Pozrela na Mika a potom znovu na mňa.
"Newton mi už lezie na nervy," priznal som sa.
Neveriacky otvorila ústa a úsmev jej náhle zmizol. Asi zabudla, že som mal schopnosť sledovať jej katastrofálnu hodinu, alebo aspoň dúfala, že som túto schopnosť nevyužil. "Však si znova nepočúval?"
"Ako je na tom tvoja hlava?"
"Si neuveriteľný!" Pretisla pomedzi zuby, otočila sa na päte a nahnevane kráčala smerom na parkovisko. Prudko sa začervenala - rozpaky.
Dobehol som ju, dúfajúc že jej hnev o chvíľu pominie. Väčšinou mi rýchlo odpúšťala.
"To ty si povedala, že som ťa ešte nikdy nevidel na telesnej," vysvetlil som jej. "Bol som zvedavý."
Neodpovedala a zamračila sa.
Na parkovisku sa náhle zastavila keď si uvedomila, že cesta k môjmu autu bola zablokovaná hlúčikom chlapcov.
Ako rýchlo asi ide táto vecička...?
Sleduj tú automatickú prevodovku. Takéto niečo som nikdy nevidel mimo časopisov...
Pekné bočné roletky...
Ach, kiežby sa mi tu len tak niekde povaľovalo šesťdesiat tisíc dolárov...
A presne preto používala Rosalie auto len mimo mesta.
Predral som sa cez dav k autu; po sekundovom zaváhaní ma Bella nasledovala.
"Okázalé," zamrmlal som, keď som nasadal.
"Čo je toto za auto?" opýtala sa.
"M3-ka."
Zamračila sa. "Neodoberám Automobil revue."
"Je to BMW." Pregúlil som očami a sústredil som sa na cúvanie tak, aby som nikoho nezrazil. Na pár chlapcov som škaredo zazrel, pretože sa nezdalo, že by chceli uhnúť. Stačila pol sekunda môjho zízania a hneď ustúpili.
"Stále sa hneváš?" spýtal som sa jej. Uvoľnila sa.
"Samozrejme," odpovedala odmerane.
Vzdychol som si. Možno že som nemal vynášať túto tému na povrch. Ach. Asi to budem musieť napraviť. "Odpustíš mi, ak sa ti ospravedlním?"
Chvíľu nad tým premýšľala. "Možno... ak to budeš myslieť úprimne," rozhodla sa. "A navyše mi sľúbiš, že to už neurobíš."
Nechcel som jej klamať, no v žiadnom prípade s tým nebudem súhlasiť. Môžem to však trochu pozmeniť.
"A čo ak to budem myslieť úprimne a nechám ťa v sobotu šoférovať?" Mierne som sa strhol.
Na čele sa jej zjavila vráska počas toho, ako premýšľala nad novou ponukou. "Dohodnuté," povedala po chvíli.
A teraz moje ospravedlnenie... Nikdy som sa nesnažil popliesť Belle hlavu zámerne, no teraz mi to prišlo vhod. Keď sme vychádzali od školy, zadíval som sa hlboko do jej očí, premýšľajúc, či to robím správne. Použil som svoj starý známy zamatový tón hlasu.
"Tak potom sa ti ospravedlňujem, že som ťa rozrušil."
Srdce jej bilo rýchlejšie a hlasnejšie nez zvyčajne. S úžasom roztvorila oči.
Pousmial som sa. Zdá sa, že to robím dobre. Samozrejme, aj ja som mal malý problém s odvrátením svojho pohľadu od toho jej. Boli sme asi rovnako očarení. Bolo len dobre, že som si túto cestu pamätal naspamäť.
"A v sobotu ráno ťa budem čakať priamo pred domom," dodal som k našej dohode.
Zažmurkala, potriasajúc hlavou tak, ako keby si ju potrebovala prečistiť. "Hm," povedala, "ak sa na príjazdovej ceste zjaví z ničoho nič Volvo, s Charliem mi to veľmi nepomôže."
Ach, ako málo ma stále poznala. "Neprišiel by som autom."
"Ako--" začala.
Prerušil som ju. Odpoveď by bola príliš nepochopiteľná, ak by som jej ju nemal ako ukázať a teraz som nemal čas. "Neboj sa. Budem tu, bez auta."
Naklonila hlavu a na chvíľu vyzerala tak, ako keby sa chcela ešte niečo opýtať, no potom si to rozmyslela.
"Už je to 'neskôr'?" opýtala sa, pripomínajúc mi náš nedokončený rozhovor v jedálni; išla od jednej náročnej k otázke k ďalšej, ktorá bola ešte horšia.
"Myslím, že uz áno," súhlasil som neochotne.
Zaparkoval som pred jej domom a snažil som sa prísť na spôsob, ako jej to vysvetliť... bez toho, aby som svoju podstatu netvora ešte viac zviditeľnil, bez toho, aby som ju znova vystrašil. Alebo som robil zle, keď som sa snažil zmäkčiť moju tmavú stránku?
Čakala na odpoveď s tou istou zdvorilou maskou, akú mala na tvári aj cez obed. Ak by som nebol taký napätý, tak by ma ten jej neprirodzený pokoj rozosmial.
"Ešte stále chceš vedieť, prečo sa nemôžeš dívať, keď lovím?" opýtal som sa.
"No, skôr som rozmýšľala nad tvojou reakciou," povedala.
"Vystrašil som ťa?" opýtal som sa, stopercentne si istý tým, že to poprie.
"Nie."
Snažil som sa neusmievať, no zlyhal som. "Ospravedlňujem sa, že som ťa vystrašil." No potom môj úsmev zmizol. "Už len tá samotná myšlienka, že by si tam bola... kým by sme lovili."
"A to by bolo zlé?"
Obraz, ktorý som si predstavil, bol na mňa priveľa - Bella, taká zraniteľná v temnote; ja, úplne zbavený kontroly... snažil som sa to vytlačiť z mysle. "Veľmi."
"Pretože...?"
Zhlboka som sa nadýchol, sústreďujúc sa na smäd horiaci v mojom hrdle. Na to, že ho cítim, že ho ovládam, že nad ním dominujem. Už nikdy ma nebude ovládať - chcel som , aby to bola pravda. Nebudem pre ňu nebezpečný. Pozeral som na oblaky, želajúc si, aby som mal to isté presvedčenie vtedy, ak by som bol na love a do cesty by mi prišla jej vôňa.
"Keď lovíme... úplne sa poddávame našim zmyslom," povedal som jej, premýšľajúc nad každým jedným slovom, čo som vyslovil. "Fungujú lepšie, ak nepoužívame myseľ. Hlavne čo sa týka čuchu. Ak by si bola nablízku, keby som takto nad sebou stratil kontrolu..."
Bolestivo som potriasol hlavou, čo by sa stalo - nie čo by sa mohlo stať, ale čo by sa stalo - ak by k tomu prišlo.
Počúval som tep jej srdca a potom sa nepokojne pozrel do jej očí.
Bellina tvár bola vážna, tak ako aj jej oči. Pery mala jemne zošpúlené, pravdepodobne to boli obavami. Ale o čo? O jej vlastnú bezpečnosť? Alebo moju skľúčenosť? Hľadel som na ňu, snažiac sa prečítať jej neurčitý výraz na tvári.
Aj ona na mňa pozrela. Oči sa jej rozšírili a za nimi nasledovali zreničky, hoci svetlo v nich sa nezmenilo.
Zrýchlene som dýchal a náhle ticho v aute začalo ako keby bzučať, presne tak isto, ako dnes poobede na biológii. Pulzujúci prúd sa medzi nami objavil znova a moja túžba dotknúť sa jej bola náhle silnejšia než akokoľvek silný smäd v celom tomto živote.
Pri elektrine, čo sa vznášala medzi nami som sa cítil tak, ako keby som mal znova pulz. Moje telo sa s ňou zžilo. Ako keby som bol opäť človekom. Viac ako kedykoľvek predtým som túžil cítiť teplo jej pier na mojich. Zúfalo som sa snažil nájsť silu, nájsť dostatok kontroly na to, aby som bol schopný priblížiť sa s ústami tak blízko k jej pokožke...
Prerývane sa nadýchla a vtedy som si uvedomil, že keď sa môj dych zrýchlil, jej sa celkom zastavil.
Zatvoril som oči, snažiac sa prerušiť spojenie medzi nami.
Žiadne ďalšie chyby.
Bellina existencia bola zhlukom tisícok vyvážených chemických procesov, ktoré mohli byť veľmi ľahko narušené. Rytmický pohyb pľúc, prúd kyslíka, boli pre ňu buď život, alebo smrť. Rytmus jej krehkého srdca mohol byť narušený množstvom hlúpych nehôd, alebo chorobou... alebo mnou.
Vedel som, že keby niekto z mojej rodiny dostal možnosť byť znova človekom, keby mohli vymeniť znova smrteľnosť za nesmrteľnosť, ani na chvíľu by nezaváhali. Každý z nás by sa za to postavil do ohňa. A horel by toľko dní alebo storočí, koľko by bolo potrebné.
Väčšina nášho druhu brala nesmrteľnosť ako dar. Dokonca existovali ľudia, ktorí po nej bažili, ktorí schválne vyhľadávali tie najtmavšie zákutia, aby sa im mohlo dostať toho najhoršieho z darov...
Nie my. Nie naša rodina. Vymenili by sme hocičo za to, aby sme mohli byť opäť ľuďmi.
No nikto z nás po tom netúžil tak veľmi ako ja teraz.
Hľadel som na mikroskopické dierky a škrabance na prednom skle, ako keby bolo riešenie ukryté v ňom. Elektrina medzi nami ešte celkom nepominula a ja som sa musel sústreďovať na to, aby som udržal ruky na volante.
Moja pravá ruka opäť začala bezbolestne páliť, ešte odvtedy, ako som sa jej naposledy dotkol.
"Bella, už by si mala ísť."
Bez námietok poslúchla, vystúpila z auta a zavrela za sebou dvere. Cítila možnú katastrofu tak, ako ja?
Bolelo ju, že musela odísť, ako mňa bolelo to, že som ju musel prepustiť? Jedinou útechou mi bolo, že ju o chvíľu uvidím. Skôr, než ma uvidí ona. Usmial som sa nad tým a potom stiahol okienku a naklonil sa, aby som k nej mohol ešte raz prehovoriť - teraz to už bolo bezpečné, ak sa v aute už nenachádzalo teplo sálajúce z jej tela.
Otočila sa ku mne, zvedavá, čo asi môžem chcieť.
Bola stále zvedavá, aj keď sa dnes pýtala toľko otázok. Moja vlastná zvedavosť bola ešte stále neuspokojená; odpovedanie na jej otázky odhalilo tak akurát moje tajomstvá - z nej som vytiahol len málo. A to nebolo fér.
"Hej, Bella?"
"Áno?"
"Zajtra som na rade ja."
Stiahla obočie. "Na rade na čo?"
"Na kladenie otázok." Zajtra, kde budeme na bezpečnejšom mieste, obkolesenom množstvom svedkami, dostanem konečne svoje odpovede. Zaškeril som sa nad tou myšlienkou a otočil sa, pretože ona ešte stále stála stuhnuto pred domom. Aj keď bola vonku, v aute sa stále vznášala ozvena elektriny. Takisto som chcel vystúpiť, odprevadiť ju k dverám ako dôvod, aby som mohol zostať vedľa nej...
Žiadne ďalšie chyby. Dupol som na plyn a vzdychol som si, keď zmizla. Zdalo sa, ako keby som od nej utekal a potom sa vracal, nezostávajúc na jednom mieste. Ak to medzi nami má byť niekedy harmonické a pokojné, budem musieť nájsť nejaké riešenie.