Ešte bolo príliš jasno, aby som mohol vojsť do mesta, keď som sa blížil k Port Angeles; slnko bolo ešte privysoko, a hoci boli moje okná tmavé, bolo zbytočné riskovať. Ešte viac zbytočne riskovať, mal som povedať.
Bol som si istý, že Jessicine myšlienky budem počuť už zďaleka - jej boli hlasnejšie než Angeline, no hneď keď som našiel jednu, našiel som aj druhú. Keď sa tiene predĺžili, mohol som sa priblížiť. Z cesty som odbočil na zarastenú príjazdovú cestu, ktorá sa očividne už dlho nepoužívala.
Vedel som, kde mám hľadať - v Port Angeles bol len jeden butik. Dlho netrvalo a našiel som Jessicu, ako sa obzerá v troch zrkadlách, pričom som zbadal kdesi v jej okrajovom pohľade Bellu, ktorá hodnotila čierne šaty, ktoré mala Jessica práve na sebe.
Bella ešte stále vyzerá naštvane. Ha ha. Angela mala pravdu - Tyler bol toho plný. Hoci aj tak nemôžem uveriť, že ju to tak rozčúlilo. Aspoň vie, že má na koncoročný ples už rande zabezpečené. Čo ak sa Mike nebude baviť a nepozve ma viac von? Čo ak pozve na ples Bellu? Pozvala by ona Mika, ak by som nič nepovedala? Myslí si Mike, že je krajšia ako ja? Myslí si ona, že je krajšia než ja?
"Mne sa páčia viac tie modré, zdôrazňujú ti oči."
Jessica sa faločne usmiala na Bellu, podozrivo si ju premeriavajúc.
Skutočne si to myslí, alebo len chce, aby som vyzerala v sobotu ako krava?
Už ma unavovalo počúvať ju. Vyhľadal som Angelu - och, Angela si práve prezliekala šaty, tak som rýchlo odbehol z jej myšlienok, aby som jej nechal súkromie.
No, v tomto oddelení sa Bella nemohla dostať do nejakých problémov. Nechám ich nakupovať a keď skončia, dobehnem ich. Do tmy už nechýba veľa - mraky sa začali od západu znova objavovať. Nejasno som ich videl cez hustý les, no vedel som, ako urýchlia západ slnka. Privítal som ich a dožadoval som sa ich viac, než kedykoľvek predtým. Zajtra už budem môcť sedieť vedľa Belly v škole, na obede ju budem opäť okupovať. Môžem sa jej opýtať na všetko, čo som si doteraz nazhromaždil...
Takže bola zúrivá na Tylera. Videl som to v jeho hlave - a že keď hovoril o plese, doslovne si uplatňoval nárok na Bellu. Predstavil som si jej výraz v to popoludnie - rozhorčená nedôvera - a rozosmial som sa. Rozmýšľal som, čo by mu na to asi povedala. Nechcel by som zmeškať jej reakciu.
Čas sa vliekol hrozne pomaly, kým som čakal na tmu. Pravidelne som kontroloval Jessicu; jej duševný hlas bolo najľahšie nájsť, no nerád som ostával v jej hlave. Videl som miesto, kam sa chystali ísť najesť. V čase večere už bude tma... možno by som si mohol náhodne zvoliť tú istú reštauráciu. Dotkol som sa mobilu v mojom vrecku rozmýšľajúc nad tým, že by som pozval Alice... Hrozne by sa jej to páčilo, no chcela by sa tiež porozprávať s Bellou. Nebol som si istý, že chcem Bellu vtiahnuť do môjho sveta ešte viac. Jeden upír snáď nestačil?
Opäť som skontroloval Jessicu. Pýtala sa Angely, čo si myslí o jej šperkoch.
"Možno by som mala ten náhrdelník vrátiť. Mám jeden doma, čo by sa hodil, plus, minula som viac, než som mala..." Mama bude zúriť. Na čo som myslela?
"Nevadí mi, ak sa vrátime. Myslíš, že nás bude Bella hľadať?"
A toto malo čo znamenať? Bella nebola s nimi? Najprv som sa pozeral cez Jessicine oči, potom cez Angeline. Boli na chodníku pred radom obchodov a práve sa otáčali späť. Bella nebola nikde v ich dosahu.
Och, koho zaujíma Bella? Pomyslela si netrpezlivo Jessica ešte predtým, než odpovedala Angele na otázku. "Bude v pohode. Stihneme dôjsť do reštaurácie aj vtedy, keď sa vrátime. Mimochodom, myslím, že by chcela byť osamote." Krátko som zbadal kníhkupectvo, nad ktorým Jessica premýšľala ako nad miestom, kam šla Bella.
"Tak potom si pohnime," povedala Angela. Dúfam, že si Bella nemyslí, že sme sa jej chceli zbaviť. Bola vtedy v aute ku mne taká milá... Je ozaj veľmi dobrá osoba. No celý deň sa zdá taká nešťastná. Žeby to bolo kvôli Edwardovi Cullenovi? Asi preto sa pýtala na jeho rodinu...
Mal som dávať lepšie pozor. Čo všetko som ešte zmeškal? Bella sa niekde vydala sama a ešte predtým sa na mňa pýtala? Angela sa teraz zamerala na Jessicu - ktorá bľabotala o tom idiotovi Mikovi - a tak som z nej už nič viac nevytiahol.
Pozoroval som tiene. Slnko sa v dostatočne rýchlom čase skryje za mraky. Ak zostanem na západnej strane cesty, kde budovy clonili slnečné svetlo...
Bol som nedočkavý, keď som prechádzal do centra mesta. Toto nebolo niečo, čo som predpokladal - Bella, vydávajúc sa na vlastnú päsť - a tak som netušil, ako ju nájsť. Mal som na to myslieť.
Port Angeles som poznal dosť dobre; zaviezol som sa priamo ku kníhkupectvu, ktoré som videl v Jessiciných myšlienkach a dúfal som, že mi nebude trvať dlho, než ju nájdem, vediac, že to nebude ľahké. Kedy mi niečo Bella zľahčila?
Samozrejme, malý obchod bol úplne prázdny okrem staromódne oblečenej ženy za pultom. Nevyzeralo to ako miesto, ktoré by upútalo Bellu - príliš náboženské pre takú praktickú osobu. Šla vôbec dnu?
Našiel som kúsok tieňa, kde som mohol odparkovať, čo bol malý chodníček pod markízou. Naozaj by som nemal. Prechádzanie sa počas slnečných lúčov bolo nebezpečné. Čo ak prechádzajúce auto odrazí slnečné svetlo v tej nesprávnej chvíli?
No nevedel som, ako ináč Bellu nájsť!
Zaparkoval a vystúpil som, ukrývajúc sa hlboko v tieni. Rýchlo som prešiel do obchodu, no nikde nebola ani stopa po Bellinej vôni. Na chodníku bola, no v obchode nebola po nej ani zmienka.
"Vitajte! Môžem vám nejako.." začala predavačka, no ja som už bol vonku.
Nasledoval som Bellinu vôňu tak ďaleko, ako mi to tiene dovoľovali a zastal som, keď som došiel na začiatok slnečného žiarenia.
Ako bezmocne som sa teraz cítil - zastavený čiarou medzi svetlom a tmou, ktorá sa rozprestierala na chodníku priamo predo mnou. Také obmedzené.
Mohol som len hádať, že prešla krížom cez ulicu a šla na juh. V tomto smere nebolo takmer nič. Stratila sa? Hm, sedelo by to na ňu.
Vrátil som sa do auta a pomaly som prechádzal ulicami, snažil som sa ju nájsť. Prehľadal som ešte niekoľko tieňov, no jej vôňu som zachytil len raz, ktorej smer ma zmiatol. Kam sa snažila ísť?
Párkrát som pendloval medzi kníhkupectvom a reštauráciou a dúfal som, že ju niekde zbadám. Jessica a Angela už boli v reštaurácii a rozhodovali sa, či si majú objednať, či počkať na Bellu. Jessica bola za okamžitú objednávku.
Blúdil som mysľami cudzincov a sledoval som svet ich očami. Niekto ju určite musel zazrieť.
Čím ďalej, tým som bol viac znepokojený. Nikdy predtým som nerozmýšľal nad tým, aké ťažké je nájsť ju, ak je, tak ako teraz, preč z môjho dohľadu, či z miest, kam bežne chodí. Nepáčilo sa mi to.
Mraky začínali zakrývať horizont, čo znamenalo, že o pár minút budem môcť ísť sledovať jej vôňu peši. Potom mi už nebude trvať tak dlho nájsť ju. Teraz mi to sťažovalo slnko. Už len pár minút a ja budem opäť vo výhode, a naopak, ľudský svet bude ten neschopný.
Ďalšia a ďalšia myseľ. Všetky obsahovali nepodstatné myšlienky.
...myslím, že to dieťa má ďalšiu ušnú infekciu...
Bolo to šesť-štyri-nula, alebo šesť-nula-štyri...?
Znova mešká. Mala by som mu povedať...
Aha, tu je!
Konečne som zazrel jej tvár. Nakoniec si ju predsa len niekto všimol!
Úľava netrvala ani stotinu sekundy, keď som sa dôkladnejšie prehrabal myšlienkami chlapa, ktorý sa nad obrazom jej tváre škodoradostne uškŕňal.
Jeho myseľ bola pre mňa cudzia, no napriek tomu nie celkom neznáma. Kedysi som presne takéto mysle zabíjal.
"NIE!" zareval som. Z môjho hrdla sa valilo trhavé vrčanie. Síce som stlačil plynový pedál až po podlahu, no kam som vlastne šiel?
Vedel som, približne, kde sa asi môže nachádzať, no nebolo to dosť konkrétne. Niečo, musí tu byť niečo... názov ulice, obchodu, niečo, čo by mi udalo presné miesto. Lenže Bella bola ukrytá hlboko v tieni a jeho oči sa zameriavali len na jej vystrašený výraz. Vyžíval sa v jej strachu.
Jej tvár sa rozmazávala v hŕbe ostatných. Bella nebola jeho prvá obeť.
Moje hlasné vrčanie zatriaslo karosériou auta, ale nevenoval som tomu ani najmenšiu pozornosť.
Na stenách, ktoré ju obklopovali, neboli žiadne okná. Pravdepodobne bola niekde v priemyselnej zóne, preč od nákupnej časti. Kolesá na mojom aute zaškrípali, keď som vchádzal do zákruty, vyhýbajúc sa ďalšiemu vozidlu, a dúfal som, že idem správnym smerom. Zatiaľ čo ostatní vodiči zúrivo trúbili, mne to bolo úplne jedno.
Pozri, ako sa trasie! Zachichotal sa. Jej strach ho priťahoval - bola to časť, v ktorej sa špeciálne vyžíval.
"Nepribližujte sa." Jej hlas znel ticho a vyrovnane, nekričala.
"Ale no tak, zlatíčko."
Hľadel na ňu, ako sa trhla nad chrapúnskym smiechom, ktorý sa ozval z iného smeru. Ten zvuk ho rozčúlil - Sklapni, Jeff! pomyslel si - no užíval si jej zdesenie. Vzrušovalo ho to. Predstavoval si ju ako žiada, ako ho prosí...
Nevšimol som si, že tam nebol sám, až kým som nepočul hlasný smiech. Sledoval som všetko jeho očami a túžil som nájsť niečo, čoho sa môžem zachytiť. Pohol sa jej smerom, zatiaľ čo si preťahoval svaly na rukách.
Mysle ostatných neboli také odporné, ako tá jeho. Všetci boli v mierne podnapitom stave, nikto z nich si neuvedomoval, ako ďaleko asi muž menom Lonnie chce zájsť. Len ho slepo nasledovali. Sľúbil im, že sa trochu zabavia...
Jeden z nich nervózne pozrel dole ulicou - nechcel, aby ho prichytili pri obťažovaní dievčaťa - a konečne mi poskytol to, čo som tak veľmi potreboval. Tú križovatku, na ktorú hľadel, som okamžite rozpoznal.
Preletel som na červenú a potom som sa prepchal miestom medzi dvoma autami, ktoré sa pohli na zelenú v inom smere. Začul som trúbenie.
Vo vrecku mi zavibroval mobil, no ignoroval som ho.
Lonnie sa k nej pomaly pohol, predlžujúc napätie - to bola tá časť, ktorá ho špeciálne vzrušovala. Čakal na to, kedy začne kričať, aby si to mohol vychutnať.
Lenže Bella zaťala sánku a sústreďovala sa. Prekvapilo ho to, pretože očakával pokus o útek. Bol prekvapený a mierne sklamaný. Mal rád, keď mohol svoju korisť uštvať, ten adrenalín, ktorý vznikal pri love.
Táto je odvážna. Možno že je to lepšie... bude viac bojovná.
Bol som len blok od nej. Ten zloduch už určite musel začuť hluk môjho motora, no neprikladal tomu žiaden význam, pretože sa príliš sústredil na svoju obeť.
Chcel by som vidieť, ako by si to užíval, keby bol on tá korisť. Chcel by som vidieť, čo by si pomyslel o mojom štýle lovu.
V ďalšej sekcii mojej hlavy som práve prechádzal radom mučení, ktoré som kedysi používal na svoje obete počas dní, keď som bral spravodlivosť do vlastných rúk, a hľadal som to najbolestivejšie z nich. Za toto bude trpieť. Bude kričať od bolesti. Ostatných len zabijem, ale príšera menom Lonnie bude prosiť o smrť ešte veľmi dlho predtým, než mu ju poskytnem.
Bol na ceste a približoval sa k nej.
Ostro som zabočil za roh a tak som vysvietil prednými svetlami celú tú scénu. Všetci stuhli na mieste. Mohol som Lonnieho jednoducho zraziť, no bola by to pre neho príliš jednoduchá smrť.
Zakrúžil som autom tak, až som bol otočený tým smerom, odkiaľ som prišiel, zatiaľ čo som namieril dverami spolujazdca priamo k Belle. Otvoril som ich, kým ona už bežala k autu.
"Nastúp," zavrčal som.
Čo do frasa?
Vedel som, že je to zlý nápad! Nie je tu sama.
Nemal by som utiecť?
Myslím, že budem vracať...
Bella bez zaváhania naskočila dnu a zabuchla za sebou dvere.
A hneď po tom na mňa pozrela tým najdôverčivejším výrazom, aký som kedy videl na ľudskej tvári, a v tom momente sa všetky moje doterajšie plány mučiť ich zrútili.
Trvalo mi veľmi krátko, kým som si uvedomil, že ju nemôžem nechať v aute, kým ja si budem vybavovať účty s tými štyrmi chlapmi na ulici. Čo také by som jej povedal, aby sa nepozerala? Ha! Kedy urobila to, čo som od nej žiadal? Kedy vôbec urobila niečo bezpečné?
Odtiahol by som ich z jej pohľadu a nechal by som ju samú v aute? Pochyboval som o tom, že by sa ulicami Port Angeles plazil ďalší nebezpečný človek, no kedysi som nevedel, že by tu vôbec nejaký mohol byť! Priťahovala všetko nebezpečenstvo ako magnet. Nemôžem ju spustiť z očí.
Pravdepodobne si nevšimla, keď som zrýchlil a odnášal som ju preč od jej prenasledovateľov, ktorí hľadeli na moje auto s otvorenými ústami. Asi nezaregistrovala ten moment, kedy som zaváhal. Predpokladala, že plánom bol od začiatku útek.
Dokonca som ho ani nemohol zraziť autom! Vystrašilo by ju to.
Po jeho smrti som tak príšerne túžil, až mi zvonilo v ušiach, mal som zahmlený zrak, cítil som tú potrebu na jazyku. Svaly sa mi zvinuli naliehavosťou, nevyhnutnosti jeho smrti, túžbou po nej. Musel som ho zabiť. Pomaly by som ho celého ošúpal, kúsok za kúskom, oddelil by som kožu od svalov, svaly od kostí...
Lenže Bella - pre mňa jediné dievča na svete - sa držala sedadla oboma rukami a sledovala ma veľkými očami, v ktorých sa zrkadlila bezvýhradná dôvera. Pomsta bude musieť počkať.
"Zapni si pás," nakázal som jej. Hlas mi zdrsnel nenávisťou a túžbou po krvi. Nie zvyčajnou. Nedovolil by som netvorovi v mojom vnútri, aby sa toho zúčastnil.
Zacvakla si pás a jemne nad týmto zvukom nadskočila. Nad týmto nadskočila, ale nad tým, že som sa prehnal mestom, odignorujúc všetko dopravné značenie, to jej nič nerobilo. Cítil som na sebe jej pohľad. Zdala sa, čo bolo zvláštne, uvoľnená. Nedávalo mi to zmysel - nie po tom, čím práve prešla.
"Si v poriadku?" opýtala sa chrapľavo, čo spôsobil stres a strach.
Ona chcela vedieť, či som bol ja v poriadku?
Chvíľu som nad jej otázkou rozmýšľal, hoci nie dlho, aby si všimla moje zaváhanie. Bol som v poriadku?
"Nie," povedal som jej hlasom, v ktorom prekypovala zúrivosť.
Vzal som ju na presne tú istú nepoužívanú príjazdovú cestu, kde som strávil popoludnie tým najslabším pozorovaním, aké som kedy robil. V tieni stromov bola tentoraz tma.
Bol som taký zúrivý, že som v momente stuhol. Rukou mi až trhalo od nutkania zničiť toho chlapca, roztrhať jeho telo na kúsky tak, že by k identifikácii už nič nezostalo...
No to nikdy neurobím, ak by to malo znamenať, že ju v tejto tme budem musieť nechať samu.
"Bella?" pretisol som pomedzi zovreté zuby.
"Áno?" odpovedala chrapľavo. Potom si odkašľala.
"Si v poriadku?" Toto bola tá najdôležitejšia vec, ktorú som potreboval vedieť. Pomsta bola až na druhom mieste. Vedel som to, no bol som taký plný hnevu, že sa mi na to ťažko sústreďovalo.
"Áno." jej hlas bol ešte stále chrapľavý - nepochybne od strachu.
A tak som ju nemohol opustiť.
Aj keby nebola v neustálom nebezpečenstve - nejaký vtip, ktorým mi vesmír hral na moju citlivú strunu - aj keby som si bol istý, že by bola bezo mňa úplne v poriadku, nemohol som ju nechať samú v tme.
Musela byť taká vystrašená.
No teraz som nebol v stave, aby som ju mohol upokojiť - aj keby som vedel, ako to spraviť, čo som nevedel. Určite cítila tú krutosť, čo zo mňa priam sálala, bolo to očividné. Vystraším ju ešte viac, ak neupokojím svoj smäd po zmasakrovaní toho chlapa, ktorý vrel v mojom vnútri.
Potreboval som myslieť na niečo iné.
"Rozptýľ ma nejako, prosím," požiadal som ju.
"Prepáč, čože?"
Ako si som nazbieral dosť kontroly na to, aby som jej vysvetlil, čo potrebujem.
"Proste táraj o nejakých nepodstatných veciach, kým sa neupokojím," nariadil som jej zaťatou sánkou. Potreboval som len, aby ma udržala v aute. Počul som jeho myšlienky, jeho sklamanie a hnev... Vedel som, kde ho nájdem. Zavrel som oči, ako keby som kvôli tomu prestal vnímať tie obrazy, čo sa nestalo...
"Hm..." zaváhala, pravdepodobne sa zamýšľala nad tou požiadavkou. "Zajtra pred začiatkom vyučka budem musieť autom zraziť Tylera Crowleyho?" Povedala to, ako keby to bola otázka.
Áno, to bolo presne to, čo som potreboval. Samozrejme že Bella príde s niečím nečakaným. Presne ako predtým, zvuk násilia, ktorý jej vyšiel z pier bol veľmi vtipný - tak vtipné, až ma to dokázalo na chvíľu vyrušiť. Ak by som nehorel potrebou zabíjať, isto by som sa smial.
"Prečo?" opýtal som sa jej, aby znova prehovorila.
"Každému hovorí, že ma berie na koncoročný ples," povedala tým svojim tigrovito-mačiatkovským pobúrením. "Čiže buď sa zbláznil, alebo sa snaží odčiniť, že ma minule takmer zabil... veď ty si to pamätáš," doložila sucho, "A myslí si, že koncoročný ples je ten správny spôsob, ako to spraviť. Tak som si pomyslela, že ak by som ohrozila jeho život, boli by sme si kvit a už by sa nemusel snažiť to naprávať. Nepotrebujem nepriateľov a Lauren by sa možno stiahla, keby mi dal pokoj. Alebo by som mohla skoncovať s jeho Sentrou," pokračovala zamyslene. "Keď nebude mať auto, nemôže nikoho zobrať na ples..."
Bolo povzbudzujúce vidieť, že občas sa aj pomýlila. Tylerova neodbytnosť nemala nič spoločné s nehodou. Asi si neuvedomovala, aký vplyv mala na chlapcov na strednej škole. Nevšimla si ani, aký vplyv mala na mňa?
Ach, fungovalo to. Jej zvláštne pracovanie mysle bolo vždy také fascinujúce. Začínal som mať nad sebou kontrolu, konečne som videl cez tú pomstu a mučenie...
"Počul som o tom," povedal som jej. Prestala rozprávať, no ja som potreboval presný opak.
"Aj ty?" neveriaci sa opýtala. Potom bol jej hlas rozčúlenejší, než obyčajne. "Ak by ostal ochrnutý od krku nadol, tiež by nemohol ísť."
Želal som si, aby tu bol nejaký spôsob, aby pokračovala vo svojich vyhrážkach smrti a ublíženia na zdraví. Nemohla si vybrať lepší spôsob, ako ma ukľudniť. Jej slová - v jej prípade len sarkazmus, zveličovanie - boli presne to, čo som práve potreboval.
Vzdychol som si a otvoril som oči.
"Lepšie?" nesmelo sa opýtala.
"Ani nie."
Bol som síce kľudnejší, no nebolo mi lepšie. Pretože hoci som si uvedomil, že nemôžem zabiť netvora menom Lonnie, stále som to chcel takmer viac ako hocičo na svete. Takmer.
Jediná vec, ktorú som momentálne chcel viac, než ako spáchať vraždu, bolo toto dievča. A hoci som ju nemohol mať, už len snívanie o tom mi znemožňovalo ísť a spôsobiť zabijacké vyčíňanie - nezáležiac na tom, ako veľmi by sa to dalo ospravedlniť.
Bella si zaslúžila niečo lepšie, ako bol vrah.
Celých sedemdesiat rokov som sa snažil byť niečo iné než vrah. Tieto roky snahy ma nikdy nespravia hodným Belly. No keby som sa vrátil k predošlému životu - životu vraha - hoci len na jednu noc, Bella by sa pre mňa stala navždy nedosiahnuteľnou. Aj keby som sa nenapil ich krvi - nemal by som ako dôkaz toho rubínové oči - neucítila by ten rozdiel?
Snažil som sa byť pre ňu dosť dobrý. Síce je to nemožné, no budem sa snažiť ďalej.
"Čo sa deje?" zašepkala.
Do nosa mi vrazil jej dych a to mi pripomenulo, prečo som si ju nezaslúžil. Po tom všetkom, aj keď som ju tak strašne miloval... stále sa mi na ňu zbiehali sliny.
Bol som k nej taký úprimný, ako som len mohol. Bol som jej to dlžný.
"Občas nezvládam svoj temperament, Bella." Hľadel som do noci a prial som si naraz to, aby počula ten strašidelný podtón v mojich slovách, ale zároveň, aby si to nevšimla. U mňa prevládalo to druhé želanie. Uteč, Bella, uteč. Ostaň, Bella, ostaň. "Ale nebolo by na nič dobré, keby som sa otočil a dohnal tých..." Už len myšlienka na to ma takmer prinútila vybehnúť z auta. Zhlboka som sa nadýchol a dovolil som jej vôni, aby sa prehnala mojim hrdlom. "Aspoň sa o tom snažím sám seba presvedčiť."
"Aha."
Nič viac už nepovedala. Koľko si toho prečítala medzi riadkami? Kradmo som na ňu zazrel, no jej tvár bola nečitateľná. Pravdepodobne to bolo tým šokom. No, aspoň nekričala. Zatiaľ.
Na chvíľu som mlčal. Bojoval som sám proti sebe, snažil som sa byť tým, kým by som mal. Ale zároveň kým som byť nemohol.
"Jessica a Angela sa budú báť," povedala ticho. Hlas mal veľmi pokojný, netušil som, čím by to mohlo byť. Bola v šoku? Alebo možno že si ešte naplno neuvedomila, čo sa práve stalo. "Mala som sa s nimi stretnúť."
Chcela byť odo mňa čo najďalej? Alebo sa len bála, že sa o ňu budú kamarátky strachovať?
Neodpovedal som jej, no naštartoval som auto a odviezol som ju späť. Každým metrom, ktorým som bol bližšie k mestu, bolo ťažšie udržať sa. Bol som k nemu tak blízko...
Ak bolo moje prianie nesplniteľné - ak si ju nikdy nezaslúžim - tak potom prečo by som ho nemal potrestať? Toľko by som si mohol dovoliť...
Nie. Nevzdávam sa. Ešte nie. Príliš som po nej túžil, aby som sa vzdal.
K reštaurácii, kde sa mala stretnúť s priateľkami, sme dorazili ešte skôr, než som si stihol dať dokopy svoje myšlienky. Jessica a Angela už dojedli a obe boli veľmi znepokojené. Rozhodli sa ju ísť hľadať naprieč tmavou ulicou.
Dnešok nebol veľmi dobrý na vychádzky--
"Ako si vedel, kde...?" prerušila ma Bellina nedopovedaná otázka a ja som si vtedy uvedomil, že som opäť šliapol vedľa. Bol som príliš zaneprázdnený, aby som sa jej opýtal, kde sa mala stretnúť s priateľkami.
No namiesto toho, aby dokončila, čo začala, len potriasla hlavou a jemne sa usmiala.
A čo malo znamenať toto?
Nemal som dosť času rozmýšľať nad tým. Otvoril som dvere.
"Čo robíš?" zmätene sa opýtala.
Nespúšťam ťa z očí. Snažím sa neostať dnes večer sám. Asi niečo také. "Beriem ťa na večeru."
No, tak toto bude zaujímavé. Ešte pred nedávnom som zamýšľal zavolať Alice, aby som mohol predstierať, že som si náhodne vybral tú istú reštauráciu ako Bella. A aha, kam som sa dostal, mám s ňou prakticky rande. No pravdepodobne sa to nerátalo, keďže som jej nedal šancu odmietnuť ma.
Kým som obišiel auto, dvere už mala pootvorené - bolo frustrujúce, keď som sa musel pohybovať ľudsky - namiesto toho, aby počkala na to, aby som jej ich otvoril. Bolo to preto, že nebola zvyknutá, aby s ňou niekto zaobchádzal ako s dámou, alebo si o mne nemyslela, že som gentleman?
Čakal som, kým sa ku mne pridá a bol som čím ďalej, tým viac znepokojený, že dievčatá pokračovali svojou cestou naprieč tmavou ulicou.
"Choď za Jessicou a Angelou, aby som nemusel sledovať aj ich," rýchlo som jej prikázal. "Asi by som sa neudržal, keby som znova narazil na tvojich nových známych." Nie, na to by som nebol dosť silný.
Striasla sa, no rýchlo zareagovala. Pohla sa ich smerom a zavolala za nimi, "Jess! Angela!" Otočili sa, zatiaľ čo im Bella mávala, aby upútala ich pozornosť.
Bella! Je v poriadku! Pomyslela si s úľavou Angela.
Nemešká trochu? Zahundrala Jessica, ale bola takisto rada, že sa Bella nezranila ani nestratila. Po tomto som ju mal len o maličký kúsoček radšej.
Ponáhľali sa späť, no odrazu zostali šokovane stáť, keď ma vedľa nej zbadali.
Uh-čo?! Ohromene si pomyslela Jessica. Do čerta, to nie je možné!
Edward Cullen? Odišla len preto, aby ho mohla ísť hľadať? Ale prečo by sa pýtala, prečo nie sú v meste, ak by vedela, že je tu... Nakrátko som zbadal Bellin zahanbený výraz, keď sa pýtala Angely, či moja rodina často chýbala v škole. Nie, nemohla to vedieť, rozhodla sa Angela.
Jessicine myšlienky sa presúvali z prekvapenia na podozrenie. Bella mi čosi zatajila.
"Kde si bola?" opýtala sa zízajúc na Bellu, no všimol som si, ako na mňa okrajovo zakukla.
"Stratila som sa. A potom som náhodou stretla Edwarda," povedala Bella, ukazujúc na mňa. Jej hlas bol pozoruhodne.. normálny. Ako keby sa to naozaj aj bolo stalo.
Musí byť v šoku. To bolo jediné vysvetlenie.
"Nevadilo by vám, keby som as k vám pridal?" slušne som sa opýtal, hoci som vedel, že už večerali.
Ej do ďábla, ale je sexi!! Pomyslela si Jessica, ktorej myšlienky sa zmenili na mierne nesúvislý bľabot.
Angela bola na tom lepšie. Ach, keby sme už nejedli. Wow. Ja len že... Wow.
Prečo by takto nemohla reagovať Bella?
"Ehm... jasné, že nie," súhlasila Jessica.
Angela sa zamračila. "No, Bella, my sme sa vlastne už najedli, kým sme na teba čakali," priznala sa. "Prepáč."
Čo? Sklapni! Namietala Jessica.
Bella len bezstarostne pokrčila plecami. Určite je v šoku. "To je okej, ja nie som hladná."
"Podľa mňa by si mala niečo zjesť," nesúhlasil som. Potrebovala trochu cukru - hoci už aj tak voňala dosť sladko, pomyslel som si ironicky. O chvíľu sa zrúti a dostala by sa z toho skôr, keby nemala prázdny žalúdok. Ľahko odpadávala, toľko som sa už naučil.
Dievčatá by neboli v nebezpečenstve, ak by šli priamo domov. Ich to neprenasledovalo na každom kroku.
A aj tak by som bol radšej s Bellou osamote - aspoň pokiaľ by bola schopná ostať so mnou osamote ona.
"Vadilo by vám, keby som dnes odviezol Bellu domov?" Opýtal som sa Jessicy ešte skôr, než stihla Bella zareagovať. "Nebudete musieť čakať, kým sa naje."
"Hm, žiaden problém, myslím..." Jessica uprene sledovala Bellu a snažila sa z jej tváre vyčítať, či to chce aj ona.
Chcela by som zostať... No pravdepodobne ho chce mať sama pre seba. Kto by nechcel? pomyslela si. Presne v tom momente sledovala Bellu, ako žmurkla.
Bella žmurkla?
"Okej," povedala rýchlo Angela, keďže si myslela, že je to presne to, čo chce Bella. A aj sa tak zdalo. "Tak sa uvidíme zajtra, Bella... Edward." Usilovala sa povedať moje meno v nenútenom tóne. Potom schytila Jessicinu ruku a odťahovala ju preč.
Budem musieť nájsť nejaký spôsob, ako sa za to Angele poďakovať.
Jessicine auto bolo zaparkované len neďaleko, pričom stálo pod jasným svetlom pouličnej lampy. Bella ich pozorne sledovala, až sa jej od sústredenia vytvorila na čele vráska, pokiaľ nesedeli v aute, takže si musela plne uvedomovať to nebezpečenstvo, v ktorom sa len pred chvíľou nachádzala. Keď Jessica odchádzala, zakývala jej a Bella odkývala naspäť. Keď auto zmizlo, zhlboka sa nadýchla a otočila sa ku mne.
"Naozaj nie som hladná," povedala mi.
Prečo čakala, kým odídu, aby ku mne mohla prehovoriť? Naozaj so mnou chcela byť osamote - dokonca aj teraz, keď bola svedkom mojej neuveriteľnej zúrivosti?
Tak či onak, niečo zje.
"Sprav mi láskavosť," povedal som.
Otvoril som dvere do reštaurácie a čakal som.
Vzdychla si a vošla dnu.
Prešiel som popri Belle k hosteske. Bella sa ešte stále zdala kľudná. Chcel som sa dotknúť jej ruky, jej čela, skontrolovať, či nemá horúčku. No moje chladné ruky by ju určite odradili, tak ako aj minule.
Oh, môj ty... hosteskin hlasitý mentálny hlas prenikol do môjho podvedomia. Môj ty, och, ty...
Zdalo sa, že som mal dnes výnimočné šťastie na takéto ohlasy. Alebo som si to len teraz viac uvedomoval, keďže som si hrozne prial, aby ma takto vnímala Bella? Pre našu korisť sme boli atraktívni. Nikdy predtým som sa nad tým veľmi nezamýšľal. Zvyčajne, ak nerátame ľudí ako Shelly Copová a Jessica Stanleyová, ich po počiatočnom očarení vystriedalo zdesenie...
"Stôl pre dvoch?" opýtal som sa, keďže hosteska neprehovorila.
"Oh, ehm, áno. Vitajte v La Bella Italia." Hmm! Aký má hlas! "Prosím, nasledujte ma." Bola úplne zabraná do svojich myšlienok - plánovala.
Možno že je jeho sesternica. Sestra ťažko, nie sú si podobní. Ale určite rodina. On si nemôže vyraziť s niekým, ako ona.
Ľudské oči boli zastreté; nič nevnímali jasne. Ako si mohla táto úzkoprsá žena myslieť o mne, o mojom fyzickom výzore - mimochodom, lákadlo pre korisť - že som príťažlivý a pritom nevidieť jedinečnosť dievčaťa, ktoré sedelo vedľa mňa?
Hm, v každom prípade, nechcela by som jej dopomôcť, pomyslela si, keď nás viedla k stolu pre štyroch uprostred najplnšej časti reštaurácie. Mohla by som mu posunúť moje číslo, kým je tu ona...? uvažovala.
Z peňaženky som vybral istý obnos. Ľudia vždy začali zázračne spolupracovať, ak prišlo na peniaze.
Bella si sadala za stôl, ktorý nám vybrala hosteska. Zavrtel som hlavou a tak zaváhala a naklonila zvedavo hlavu. Áno, dnes bude veľmi zvedavá a preplnená časť nie je veľmi ideálne miesto na takýto rozhovor.
"A niečo súkromnejšie?" opýtal som sa hostesky, zatiaľ čo som jej podával peniaze. Oči sa jej prekvapením rozšírili a potom zúžili, keď zachytila to, čo som jej podával.
"Samozrejme."
Kým nás viedla k deliacej stene, zízala na peniaze.
Päťdesiat dolárov za iný stôl? Teda, dosť bohatý. To dáva zmysel - stavím sa, že jeho bunda stála viac, než suma na mojej výplate. Do kelu. Prečo by požadoval súkromie s osobou, akou je ona?
Ponúkla nám box v odľahlejšej časti reštaurácie, kde nás nikto nemohol zazrieť - alebo aspoň Bellinu reakciu na čokoľvek, čo jej dnes poviem. Nemal som ani šajn, čo odo mňa bude chcieť. Alebo čo jej poskytnem ja.
Koľko toho už uhádla? Ako si vysvetľovala dnešné udalosti?
"Môže byť?" opýtala sa hosteska.
"Výborné," povedal som a keďže som bol mierne rozčúlený nad jej prístupom k Belle, zoširoka som sa na ňu usmial, ukazujúc zuby. Nech ma len vidí v pravom svetle.
Wow. "Hm... vaša servírka tu bude hneď." Nemôže byť skutočný. Pravdepodobne sa mi to sníva. Možno že zmizne... možno že by som mohla napísať svoje číslo na tanier kečupom... Uvažovala, keď odchádzala, s hlavou jemne naklonenou do strany.
Zvláštne. Ešte stále nebola vystrašená. Náhle som si spomenul na Emmettovo dráždenie v jedálni pred niekoľkými týždňami. Stavím sa, že ja by som ju vystrašil lepšie.
Žeby som zmäkol?
"Toto by si naozaj nemal ľuďom robiť," Bella prerušila moje myšlienky kritizujúcim tónom. "Nie je to fér."
Sledoval som jej výraz. Na čo to myslela? Veď som tú servírku nevystrašil, aj napriek tomu, že som sa o to pokúšal. "Robiť čo?"
"Takto ich omámiť, teraz to veľmi pravdepodobne rozdýchava v kuchyni."
Hmm. Bella sa v tom dosť mýlila. Hosteska teraz v kuchyni o mne rozprávala svojej kolegyni.
"Ale, no tak," vyčítala mi Bella, keď som jej ihneď neodpovedal. "Musíš vedieť, aký máš na ľudí účinok."
"Omamujem ľudí?" To bolo zaujímavé pomenovanie. Na dnešok sedelo. Rozmýšľal som, prečo ten rozdiel...
"Nevšimol si si to?," kritizujúc sa ma opýtala. "To si myslíš, že sa ľudia tak ľahko podriaďujú?"
"Omamujem aj teba?" Moju zvedavosť som tentoraz vyslovil nahlas a keď už slová boli vonku, bolo príliš neskoro vziať ich späť.
No predtým, než som mal čas zhlboka oľutovať otázku, ktorú som vypustil z úst, odpovedala, "Často." Líca sa jej sfarbili doružova.
Omamoval som ju.
Moje tiché srdce prekypovalo nádejou tak intenzívne, ako ešte nikdy predtým.
"Ahoj," povedala servírka a predstavila sa. Jej myšlienky boli hlasné, zreteľnejšie než hosteskine, no nevnímal som ich. Namiesto toho som sa díval na Bellinu tvár a sledoval som, ako jej pod kožou prúdi krv, nevšímajúc si ani tak ten oheň v krku ako to, ako ju to rozjasnilo a ako to sedelo s jej krémovou pokožkou...
Servírka odo mňa čosi čakala. Ach, jasné, pýtala sa, či si dáme niečo na pitie. Pokračoval som v sledovaní Belly, keď sa na ňu servírka neochotne pozrela.
"Dám si... kolu?" Povedala Bella, ako keby si pýtala povolenie.
"Dve koly," doplnil som ju. Smäd - ten ľudský - bol príznakom šoku. Uistím sa, že sa do jej krvného obehu dostane cukor.
Hoci, vyzerala zdravo. Viac než zdravo, ona takmer žiarila.
"Čo je?" opýtala sa, premýšľajúc, prečo na ňu tak zízam, aspoň to som si myslel. Ani som si neuvedomil, že servírka už odišla.
"Ako sa cítiš?" Opýtal som sa jej.
Zažmurkala prekvapením nad mojou otázkou. "Fajn."
"Nie je ti zle, nevoľno, zima?"
Bola ešte viac zmätená. "Malo by mi byť?"
"Ja vlastne čakám, kedy sa dostaneš do šoku." Pousmial som sa, očakávajúc, že bude zapierať. Nechcela, aby ju niekto opatroval.
Chvíľu jej trvalo, kým mi odpovedala. Bola mierne nesústredená. Občas tak vyzerala, keď som sa na ňu pozeral. Bola... omámená?
Tak strašne rád by som tomu veril.
"Nemyslím si, že by k tomu došlo. Vždy sa mi veľmi dobre darilo potláčať nepríjemné veci," odpovedala, jemne bez dychu.
Takže už mala skúsenosti s nepríjemnými vecami? Bol jej život vždy vystavený takémuto nebezpečenstvu?
"Ale aj tak," povedal som jej. "Cítil by som sa lepšie, keby si do seba dostala trochu cukru a jedla."
Servírka sa vrátila s kolami a košíkom chlebových tyčiniek. Položila ich predo mňa a pýtala sa ma, či si nechcem niečo objednať, popritom snažiac sa zachytiť môj pohľad. Naznačoval som jej, žeby sa mala obrátiť k Belle a potom som ju znova ignoroval. Mala nechutnú myseľ.
"Hm..." rýchlo prebehla pohľadom menu. "Dám si hríbové ravioli."
Servírka sa ku mne dychtivo otočila. "A vy?"
"Pre mňa nič."
Bella sa mierne zaškerila. Hmm. Musela si všimnúť, že nikdy nejedávam. Ona si všimla všetko. A ja som vždy zabudol, že pri nej musím byť opatrný.
Počkal som, kým budeme znovu sami.
"Napi sa," trval som na svojom.
Prekvapilo ma, že mi okamžite a bez námietok vyhovela. Pila dovtedy, kým nevyprázdnila pohár a tak som pred ňu posunul druhý pohár a mierne som sa zamračil. Smäd, alebo šok?
Trochu si odpila a zachvela sa.
"Je ti zima?"
"To je len tou kolou," povedala, no znova sa zatriasla a jej pery sa mierne roztriasli, ako keby práve začínala drkotať zubami.
Tá pekná blúzka, čo mala na sebe, nevyzerala schopná zohriať ju; sedela jej ako druhá koža, takmer taká krehká, ako tá prvá. Bola taká jemná, taká... smrteľná. "Nemáš bundu?"
"Mám." zmätene sa obzerala okolo seba. "Ach, nechala som ju v Jessicinom aute."
Vyzliekol som si bundu, pričom som si želal, aby nemala rovnakú teplotu ako moje telo. Bolo by krásne, ak by som jej mohol poskytnúť vyhriaty kabát. Pozerala na mňa, červenajúc sa. Nad čím premýšľala?
Podal som jej bundu ponad stôl, obliekla si ju a opäť sa zatriasla.
Áno, bolo by krásne, ak by som mal nejakú telesnú teplotu.
"Ďakujem," povedala. Zhlboka sa nadýchla a vyhrnula si rukávy, aby vyslobodila svoje ruky z pridlhých rukávov. Znova sa zhlboka nadýchla.
Žeby už bola v poriadku? Farbu mala stále dobrú; krémová pokožka a na líci sa jej zračili ruže z červenania, ktoré kontrastovali z tmavomodrou blúzkou.
"Tá modrá ti krásne ide k pokožke," spravil som jej poklonu. Vlastne, bol som len úprimný.
Začervenala sa, čo ešte zvýraznilo výsledný efekt.
Vyzerala v poriadku, no nechcel som riskovať. Posunul som jej košík s tyčinkami.
"Fakt," obhajovala sa, keď jej došlo, o čo mi ide. "Nehodlám upadnúť do šoku."
"Mala by si, normálny človek by upadol. A ty nevyzeráš ani len otrasená." hľadel som na ňu nechápavo a premýšľal som, prečo nemohla byť normálna, no hneď potom mi napadlo, či by som chcel, aby taká bola.
"S tebou sa cítim veľmi bezpečne," povedala s očami plnými dôvery. Dôvery, ktorú som si nezaslúžil.
Jej inštinkty boli úplne nanič. To musel byť ten problém. Pravdepodobne nerozoznávala nebezpečenstvo tak, ako obyčajný človek. Reagovala presne opačne. Namiesto toho aby utekala, zostávala pri niečom, čo by ju malo vystrašiť...
Ako by som ju mohol predo mnou ochrániť, keď ani jeden z nás to nechcel?
"Toto je zložitejšie, ako som mal v pláne," zamrmlal som.
Takmer som videl, ako jej moje slová prenikli do hlavy a rozmýšľal som, ako si ich vyložila. Vzala si chlebovú tyčinku a začala ju hrýzť tak, ako keby si nič neuvedomovala. Chvíľu prežúvala a potom zamyslene naklonila hlavu.
"Obyčajne mávaš lepšiu náladu, keď máš takéto svetlé oči," povedala bezstarostne.
Pripomenula to takým vecným tónom, až ma to šokovalo. "Čože?"
"Vždy si mrzutejší, keď máš čierne oči, vtedy to očakávam. Mám teóriu," dodala.
Takže konečne prišla na nejaké vysvetlenie. Samozrejme, že áno. Cítil som obrovský strach, keď som premýšľal nad tým, ako blízko k pravde sa asi dostala.
"Ďalšie teórie?"
"Uhm." Prežúvala ďalší kúsok úplne ľahostajne. Ako keby sa nerozprávala o príšerách s netvorom samotným.
"Dúfam, že tentoraz si bola kreatívnejšia..." Zaklamal som, keďže nepokračovala. To, v čo som ozaj dúfal bolo, aby sa mýlila, aby bola na kilometre vzdialená od pravdy. "Alebo naďalej vykrádaš komiksy?"
"No, nie, nemám to z komiksu," povedala mierne rozpačito. "Ale ani z vlastnej hlavy."
"A?" Pretisol som pomedzi zuby.
Istotne by nehovorila tak pokojne, ak by sa chystala kričať od strachu.
Keď zaváhala, hryzúc si peru, zjavila sa servírka s jej jedlom. Ani som si ju nevšímal, keď pred ňu položila tanier a opýtala sa ma, či by som si niečo želal.
Odmietol som, no požiadal som ju o ďalšiu kolu. Servírka si neuvedomila prázdne poháre na stole. Vzala ich a odišla.
"Čo si to hovorila?" Keď sme boli znova sami, znepokojene som ju povzbudil v rozprávaní.
"Poviem ti o tom v aute," povedala potichu. Ajaj, tak toto bude zlé. Nechcela sa o tom rozhovoriť tu. "Ak..." doplnila náhle.
"Máš nejaké podmienky?" Bol som taký napätý, že som takmer zavrčal.
"Mám, samozrejme, zopár otázok."
"Samozrejme," súhlasil som ostro.
Jej otázky mi pravdepodobne prezradia dosť o tom, kam sa oberajú jej myšlienky. No ako na ne odpoviem? Budem klamať? Alebo ju odoženiem pravdou? Alebo nepoviem nič, pretože sa nebudem môcť rozhodnúť?
Potichu sme tam sedeli, až kým servírka nedoniesla ďalšiu dávku koly.
"Tak, pýtaj sa," keď už bola preč, opýtal som sa Belly, zatínajúc sánku.
"Čo robíš v Port Angeles?"
Pre ňu to bola ľahká otázka. Dokopy by sa z toho nič nedozvedela, no keby som odpovedal pravdivo, prezradil by som príliš veľa. Nech najprv prezradí niečo ona.
"Ďalšiu," povedal som.
"Ale toto je tá najľahšia!"
"Ďalšiu," povedal som znova.
Moja odpoveď ju sklamala. Odvrátila odo mňa tvár a pozrela sa na jedlo na stole. Pomaly napichla cestovinu, tuho uvažujúc. Napila sa koly a až potom sa na mňa pozrela. Podozrievavo prižmúrila oči.
"Dobre teda," povedala. "Povedzme, samozrejme hypoteticky, že... niekto.. vie, čo si ľudia myslia, vie čítať myšlienky, veď vieš... s pár výnimkami."
No, mohlo to byť aj horšie.
To preto ten jemný úsmev, ktorý som jej zbadal na tvári, keď sme vystupovali z auta. Bola dosť dobrá, toto si na mne ešte nikto predtým nevšimol. Samozrejme, okrem Carlisle, keďže na začiatku to bolo dosť zreteľne vidieť, keď som odpovedal na jeho myšlienky. Spoznal to ešte skôr, ako ja...
Ta otázka nebola až taká príšerná. Keďže už bolo jasné, že vie, že čosi so mnou nie je v poriadku, nebolo to až také hrozné, aké to mohlo byť. Nakoniec, čítanie myšlienok nebola klasická vlastnosť upírov. Súhlasil som s jej hypotézou.
"Iba s jednou výnimkou," opravil som ju. "Hypoteticky."
Snažila sa neusmievať sa, pretože moja úprimnosť ju potešila. "Dobre, tak s jednou výnimkou. Ako to funguje? Aké sú obmedzenia? Ako by mohol... ten niekto... nájsť niekoho iného presne v ten pravý čas? Ako by mohol vedieť, že má problémy?"
"Hypoteticky?"
"Áno." Trochu jej šklblo perami, zatiaľ čo v hnedých očiach jej horela nedočkavosť.
"No," zaváhal som. "Keby... ten niekto..."
"Volajme ho 'Joe'" navrhla.
Musel som sa usmiať nad jej nadšením. To si vážne myslela, že pravda bude príjemná? Ak by moje tajomstvá také boli, prečo by som ich pred ňou ukrýval?
"Takže Joe," súhlasil som. "Ak by bol Joe pozorný, nemuselo byť načasovanie až také presné." Potriasol som hlavou, premáhajúc chvenie nad myšlienkou, ako som takmer prišiel neskoro. "Iba ty sa môžeš dostať do problémov v takom malom meste. Zničila by si im štatistiku o kriminalite aspoň na desať rokov."
Kútiky úst jej ovisli a hneď potom našpúlila pery. "Hovorili sme o hypotetickom prípade."
Zasmial som sa nad tým, aká rozčúlená bola.
Jej pery, jej pokožka... Vyzerali tak hebko. Chcel som sa ich dotknúť. Chcel som jej špičkou prsta zdvihnúť kútik do krásneho úsmevu. Aké neuskutočniteľné to len bolo. Moja pokožka by ju odpudzovala.
"Áno," povedal som, pretože som sa chcel vrátiť k rozhovoru skôr, než by som sa stihol ešte viac zdeprimovať. "Budeme ťa volať 'Jane'"?"
Naklonila sa ku mne a všetok humor a rozčúlenie z jej veľkých očí náhle zmizlo.
"Ako si to vedel?" opýtala sa ma tichým, naliehavým tónom.
Mal by som jej povedať pravdu? A ak áno, tak akú veľkú časť?
Chcel som jej to povedať. Chcel som si zaslúžiť tú dôveru, ktorú jej ešte stále bolo badať na tvári.
"Vieš, môžeš mi veriť," zašepkala a natiahla ruku tak, ako keby sa chcela dotknúť tých mojich, ktoré som mal pred sebou vyložené na stole.
Rýchlo som ich odtiahol, pretože som nemohol znieť pomyslenie na to, ako by reagovala na moju mrazivú a tvrdú pokožku. Ruka jej klesla.
Vedel som, že čo sa týka zachovania môjho tajomstva, mohol som jej dôverovať; bola spoľahlivá a dobrá až do špiku kostí. No neveril som tomu, že by nebola vystrašená. Mala by byť. Pravda bola hrozná.
"Neviem, či mám ešte vôbec na výber," zašepkal som. Pamätám si, že raz som si ju doberal tým, že som ju nazval 'výnimočne nevšímavou.' Ak by som sa vtedy pozrel bližšie, zistil by som, že som ju urazil. Tak dobre, toto som mohol napraviť. "mýlil som sa, si oveľa všímavejšia, ako som si myslel." A hoci si to teraz neuvedomovala, myslel som si toho o nej už dosť. Nič jej neušlo.
"Ja som bola v tom, že máš vždy pravdu," usmiala sa, doberajúc si ma.
"Zvyčajne áno." Zvyčajne som vedel, čo robím. Zvyčajne som si bol úplne istý, aká je moja cesta. A teraz z toho všetkého ostal len zmätok a chaos.
Ale nevymenil by som to. Nechcel som život, ktorý dával zmysel. Nie vtedy, ak zmätok znamenalo byť s Bellou.
"Ešte v jednej veci o tebe som sa mýlil," pokračoval som, uvádzajúc veci na pravú mieru. "Ty nie si magnet na nehody - to označenie ani zďaleka nezahŕňa všetko. Ty si magnet na problémy. Ak existuje v okruhu pätnástich kilometrov nejaké nebezpečenstvo, bezpečne nájde práve teba." Prečo ju? Čo také urobila, že si toto zaslúžila?
Bellina tvár bola znova vážna. "Spadáš do tejto kategórie aj ty?"
Bolo veľmi dôležité odpovedať na túto otázku úprimne. "Jednoznačne."
Oči sa jej jemne zúžili - nie podozrievavo, ale, čo bolo zvláštne, sústredením. Pomaly natiahla ruku ponad stôl. Trochu som svoje ruky odtiahol, no nebrala to na vedomie, odhodlaná dotknúť sa ma. Zadržal som dych. Tentoraz nie kvôli jej vôni, ale kvôli náhlemu napätiu, ktoré mnou preblesklo. Bol to strach. Moja pokožka sa jej zhnusí. Utečie.
Jemne prešla svojimi prstami po chrbte mojej ruky. V živote som necítil nič také, čo by sa podobalo žiare jej teplého, jemného dotyku. Bola to číra radosť.
Aspoň by bola, keby sme nebrali na vedomie môj strach. Bez dychu som sledoval jej tvár, keď sa dotkla mojej ľadovej, pevnej pokožky.
Pousmiala sa.
"Ďakujem," povedala a zachytila môj uprený pohľad. "To bolo už po druhýkrát."
Jej jemné prsty spočívali na mojej ruke tak, ako keby sa im tam páčilo.
Odpovedal som jej tak pokojne, ako som bol schopný. "Do tretice to nebudeme skúšať, dobre?"
Zaškerila sa, no prikývla.
Vytiahol som si svoje ruky spod jej. Aj keď bol jej dotyk niečo úžasné, nemohol som pokúšať osud tým, že sa nakoniec odvráti s odporom. Ruky som si skryl pod stolom.
Čítal som jej v očiach; hoci jej myseľ zostávala tichou, v jej očiach som videl údiv aj dôveru. V tejto chvíli som si uvedomil, že jej chcem odpovedať na otázku. Nie preto, že by som jej to bol dlžný. Pretože som chcel, aby mi dôverovala.
Chcel som, aby ma spoznala.
"Sledoval som ťa do Port Angeles," slová sa zo mňa sypali tak rýchlo, že som ani nemal čas usporiadať ich. Vedel som, aká môže byť pravda nebezpečná, aké veľké je riziko. V každej chvíli sa mohlo to neprirodzené ticho zmeniť na hysterický krik. No práve naopak, vedomie, toho, že je to dosť možné, ma prinútilo hovoriť ešte rýchlejšie. "Nikdy predtým som sa nesnažil niekoho udržať nažive, a je to oveľa náročnejšie, než by som si bol pomyslel. Ale to asi len preto, že ide o teba. Zdá sa, že normálni ľudia dokážu prežiť deň bez toľkých pohrôm."
Sledoval som ju a čakal som.
Kútiky úst sa jej v úsmeve zdvihli a čokoládové oči sa jej rozžiarili.
Práve som sa priznal, že som ju sledoval, no ona sa usmievala.
"Napadlo ti vôbec niekedy, že vtedy prvý raz, s tou dodávkou, to bola moja posledná hodina a ty sa zahrávaš s osudom?" opýtala sa.
"To nebolo prvý raz," povedal som, uprene sledujúc obrus na stole. Zahanbene som zhrbil plecia. Všetky prekážky už padli a pravda sa nezadržateľne a nebezpečne dostávala na povrch. "Tvoja posledná hodina nastala, keď som ťa po prvý raz stretol."
Hnevalo ma, že to bola pravda. Visel som nad jej životom ako čepeľ v gilotíne. Bolo to, ako keby bola na čiernej listine smrti kvôli akémusi krutému a nespravodlivému osudu, a ako keby sa presne tento osud snažil splniť svoju úlohu, čo značilo popraviť ju. Osud som si predstavoval ako strašidelnú, závistlivú a pomstychtivú babizňu.
Chcel som, aby sa za to niekto zodpovedal, aspoň by som mal niekoho, proti komu som mohol bojovať. Niečo, čo by som mohol zničiť, aby bola Bella v bezpečí.
Bola veľmi ticho, dych sa jej zrýchlil.
Pozrel som na ňu s vedomím, že konečne uvidím strach, na ktorý som toľko čakal. Žeby som sa práve priznal, ako blízko som bol k tomu, aby som ju zabil? Že to bolo ešte bližšie, ako tá dodávka, ktorá bola len pár centimetrov od toho, aby ju rozmliaždila? No jej tvár bola stále pokojná a oči mala zúžené len sústredením.
"Spomínaš si?" Na to sa musela pamätať.
"Áno," povedala vážnym a vyrovnaným hlasom. Aj jej oči si toho boli plne vedomé.
Vedela to. Vedela, že som ju vtedy chcel zabiť.
Lenže kde bol krik?
"A teraz tu sedíš so mnou," povedal som, vynášajúc na svetlo túto rozporuplnú situáciu.
"Áno, sedím tu... vďaka tebe." Zmenila tému, na jej tvári sa zračila zvedavosť. "Pretože si nejako vedel, ako ma dnes nájsť...?"
Bezmocne som sa snažil odstrániť tú prekážku, ktorá ochraňovala jej myšlienky. Zúfalo som jej chcel porozumieť. Nedávalo mi to žiaden zmysel. Ako sa mohla zaujímať aj o niečo iné, keď pravda ležala priamo pred ňou?
Zvedavo čakala. Svetlá pokožka bola pre ňu prirodzená, no mňa stále zaujímala. Jej večera ležala nedotknuto na stole. Ak jej poviem príliš veľa, bude potrebovať čosi, aby to zdesenie vyprchalo.
Tak sa do toho pustím. "Jedz a ja budem hovoriť."
Na chvíľu to zvažovala a potom si do úst vložila ďalší kúsok cestovín s takou rýchlosťou, ktorá odporovala jej pokojnému správaniu. Dychtila po mojej odpovedi viac, než dávala najavo.
"Stopovať ťa je oveľa ťažšie, než by malo byť," povedal som jej. "Obyčajne nájdem ľudí veľmi ľahko, ak som už raz zachytil ich myšlienky."
Pozorne som ju sledoval. Jedna vec bola správne hádať, no iná vec bola, keď sa môj odhad potvrdil.
S rozšírenými očami ma nehybne sledovala. Cítil som, ako som zaťal zuby, očakávajúc jej zdesenie.
No ona len zažmurkala, hlasno prehltla, napichla si ďalšiu cestovinu a vložila si ju do úst. Chcela, aby som pokračoval.
"Sledoval som Jessicu," pokračoval som, dávajúc pozor na každé slovo. "Ale nie veľmi pozorne. Ako som povedal, len ty sa dokážeš dostať do problémov v Port Angeles--" Nemohol som odolať, aby som to tam nedodal. Uvedomovala si, že ostatní ľudia neboli tak často v styku so smrťou, alebo si myslela, že je to normálne? Ešte nikdy som nevidel nikoho takého, kto by sa takto vzďaľoval od normálu. "Takže najskôr som si neuvedomil, kedy si sa vybrala preč na vlastnú päsť. Potom, keď som si všimol, že už s ňou nie si, šiel som ťa hľadať do kníhkupectva, ktoré som videl v jej mysli. Dokázal som zistiť, že si nevošla dovnútra a že si sa vybrala na juh... a vedel som, že sa musíš čoskoro otočiť. Tak som len vyčkával, náhodne som prehľadával mysle ľudí na ulici, chcel som zistiť, či si ťa niekto nevšimol, aby som ťa mohol nájsť. Nemal som sa prečo báť... ale pociťoval som zvláštne napätie..." Keď som si spomenul na ten panická strach, zrýchlil sa mi dych. Vôňa ma pálila v hrdle, no bol som jej za to vďačný. Tá bolesť znamenala, že bola nažive. Pokiaľ moje vnútro horelo, bola v bezpečí.
"Začal som jazdiť v kruhoch a stále som... počúval." Dúfal som, že jej to dáva nejaký zmysel. Muselo ju to popliesť. "Slnko konečne zapadlo a ja som mohol vystúpiť a ísť za tebou pešo. A zrazu..."
Vtedy som sa rozpamätal - bolo to také jasné, ako keby som bol znova na tom mieste - a cítil som rovnakú vražednú zúrivosť, kvôli ktorej som stuhol na mieste.
Chcel som ho mŕtveho. Potreboval som, aby bol mŕtvy. Zaťal som sánku v sústredení sa na to, aby som ostal sedieť na stoličke. Bella ma stále potrebovala. A na tom mi záležalo.
"Zrazu čo?" zašepkala. Jej tmavé oči sa rozšírili.
"Počul som, čo si myslia," pretisol som pomedzi stisnuté zuby, nevedel som ovplyvniť to, ako som ich takmer zavrčal. "Zbadal som v jeho mysli tvoju tvár."
Trebalo veľkú námahu, aby som odolal túžbe zabiť ho. Stále som vedel, kde ho nájsť. Jeho čierne myšlienky sa doslova rozliali po nočnej oblohe a tisli ma priamo k nemu...
Zakryl som si tvár, pretože som vedel, že práve vyzerám ako príšera, ako poľovník a ako vrah. Keď som zavrel oči, predstavil som si ju, aby som sa vedel ovládať, sústreďujúc sa len na jej tvár. Stavbu jej tváre, jej svetlú pokožku, ktorá sa tiahla ako hodváb, neuveriteľne jemnú, veľmi ľahko zraniteľnú. Pre tento svet bola príliš krehká. Potrebovala ochrancu. A teraz, akousi divnou hrou osudu, som bol ja najbližšie, aby som jej k tomu poslúžil.
Snažil som sa jej vysvetliť moju reakciu, aby ma pochopila.
"Bolo to hrozne...ťažké, nevieš si predstaviť, aké ťažké to pre mňa bolo, iba ťa zobrať a nechať ich... nažive," zašepkal som. "Mohol som ťa nechať odísť s Jessicou a Angelou, ale bál som sa, že keby si ma tu nechala samého, šiel by som ich hľadať."
Po druhýkrát som sa dnes priznal k úmyslu spáchať vraždu. Táto jedna však bola ospravedlniteľná.
Bola ticho, zatiaľ čo ja som sa snažil ovládať. Počúval som tep jej srdca. Bol nepravidelný, no časom sa dostal do svojich normálnych koľají. A takisto aj jej dych.
Bol som už veľmi blízko k strate kontroly. Musím ju dostať domov, predtým než...
A potom čo, zabijem ho? Opäť sa stanem vrahom, keď mi už dôveruje? Je tu nejaký spôsob, ako ma zastaviť?
Sľúbila mi, že mi prezradí jej teóriu, keď budeme sami. Chcel som ju počuť? Zúfalo. No nebude cena za moju zvedavosť vyššia, než by bola, keby som sa to nikdy nedozvedel?
Akokoľvek, na dnes má už určite pravdy dosť.
Znova som na ňu pozrel. Bola bledšia než inokedy, no vyzerala vyrovnane.
"Si pripravená ísť domov?" opýtal som sa.
"Som pripravená odísť," povedala, opatrne zvažujúc slová, ako keby obyčajné 'áno' celkom nevyjadrilo to, čo chcela povedať.
Frustrujúce.
Servírka sa vrátila. Začula Bellinu vetu, keď stála na druhom konci pultu a premýšľala, čo ešte by mi mohla navrhnúť. Nad niektorými z jej ponúk som mal nutkavý pocit prevrátiť očami.
"Priali by ste si ešte niečo?" opýtala sa ma.
"Chceli by sme zaplatiť, ďakujem," povedal som jej, očami sledujúc Bellu.
Servírkin dych sa zostril, pretože bola - aby som použil Bellin výraz - omámená mojim hlasom.
Keď som začul svoj hlas v tejto bezvýznamnej ľudskej hlave, uvedomil som si, prečo ich tak priťahujem namiesto toho, aby cítili strach.
Bolo to kvôli Belle. Tak veľmi som sa snažil, aby som pre ňu nebol nebezpečný, aby som vyzeral menej odstrašujúco, aby som bol človekom, skutočne som zmäkol. Ostatní ľudia teraz videli len krásu, nie tú hrôzu, ktorú som mal dokonale pod kontrolou.
Pozrel som sa na ňu a čakal som, kedy sa spamätá. Teraz, keď som tomu už rozumel, pripadalo mi to vtipné.
"Samozrejme," zakoktala. "Nech sa páči."
Podala mi obal s účtom, mysliac pri tom na kartu, ktorú vložila hneď pod neho. Kartu s jej menom a telefónnym číslom.
Áno, bolo to dosť vtipné.
Peniaze som mal už pripravené. Strčil som ich do obalu a podal som jej ho späť aj s kartou, aby nestrácala čas čakaním na hovor, ktorý nikdy nepríde.
"To nebude potrebné," povedal som jej, dúfajúc, že výška sprepitného vyváži jej sklamanie.
Postavil som sa a Bella ma rýchlo nasledovala. Chcel som jej pomôcť, no vtedy mi napadlo, že na dnešok už príliš pokúšam šťastie. Poďakoval som servírke bez toho, aby som spustil oči z Belly. Zdalo sa, že niečo sa jej zdalo rovnako zábavné, ako mne.
Vyšli sme von; šiel som popri nej tak blízko, ako som si to mohol dovoliť. Dosť blízko na to, aby som cítil horúčosť, čo sálala z jej tela tak, že to bolo cítiť takmer ako dotyk. Keď som jej podržal dvere, ticho vzdychla a ja som si lámal hlavu nad tým, prečo je zrazu smutná. Zadíval som sa jej do očí, chcel som sa jej na to opýtať, no ona náhle rozpačito sklopila oči. Teraz som bol ešte viac zvedavý, aj keď som sa kvôli tejto reakcii zdráhal opýtať sa jej. Ticho medzi nami pokračovalo aj vtedy, keď som jej otvoril dvere a potom som si aj ja sám sadol do auta.
Zapol som kúrenie, pretože teplé počasie sa už blížilo ku koncu, mysliac na to, aký pre ňu musí byť tento chlad v aute nepohodlný. Zababušila sa do mojej bundy s jemným úsmevom na perách.
Odkladal som náš rozhovor až dovtedy, kým sme nezmizli spod svetiel pouličných lámp. Takto som sa s ňou cítil viac osamote.
Je správna vec to, čo robím? Teraz, keď som bol sústredený len na ňu, sa mi auto zdalo príliš malé. Jej vôňa v ňom krúžila zároveň s teplým vzduchom a naberala na sile. Rástlo to do takých rozmerov, až sa zdalo, že v aute je s nami ďalšia samostatná bytosť. Bytosť, ktorá sa dožadovala pozornosti.
A aj ju dostala; takmer som horel. Hoci, ten oheň som privítal. Akosi sa mi nejako divne páčil. Prezradil som dnes o sebe už dosť - viac, než som predpokladal. No ona bola tu, stále sedela, dobrovoľne, hneď vedľa mňa. Dlhoval som jej niečo na oplátku. Obetu. A ten oheň sa ponúkal na splnenie tejto úlohy.
Teraz mi stačí držať sa toho; len horieť, nič viac. No jed mi napĺňal ústa a svaly sa mi napli v očakávaní tak, ako keď lovím...
Takéto myšlienky musím vypudiť z mysle. A presne som vedel, čo by odviedlo moju pozornosť.
"Teraz," strach z jej odpovede znižoval účinok ohňa v mojom hrdle. "Si na rade ty."