Keď som sa vrátil do školy, musel som čakať, pretože posledná hodina sa ešte neskončila. To bolo perfektné, pretože som musel nad veľa vecami popremýšľať a potreboval som byť nejaký čas osamote.
Jej vôňa sa ešte stále vznášala v aute. Nespustil som okná, nechal som ju útočiť na mňa, snažiac sa zvyknúť si na tú neprestajnú bolesť v hrdle.
Príťažlivosť.
Veľmi ťažko sa nad tým rozmýšľalo. Je to dosť zložité slovo, má mnoho rozličných významov a úrovní. Nie je to to isté ako láska, no je jej neoddeliteľnou súčasťou.
Nemal som ani poňatia, či Bellu priťahujem. (Bude sa jej duševné ticho ešte zhoršovať, až kým sa nezbláznim? Alebo existuje nejaká hranica, ktorú nakoniec dosiahnem?)
Snažil som sa porovnať reakcie jej tela k ostatným - k sekretárke a Jessice Stanleyovej - no bezvýsledne. Znaky, ktoré sa zhodovali - ako zmena v pulze alebo zrýchlenie dychu - mohli znamenať rovnako strach alebo zdesenie ako aj záujem. Nezdalo sa mi pravdepodobné, že Belline myšlienky naberajú ten istý smer ako kedysi Jessicy Stanleyovej. Veď predsa Bella vie veľmi dobre, že niečo so mnou nie je v poriadku, aj keď netuší o čo presne ide. Dotkla sa mojej ľadovej pokožky a potom od nej rýchlo odtiahla ruku.
A aj tak... keď som si spomenul na Jessicine predstavy, ktoré ma zvyčajne odpudzovali, nahradil som jej miesto Bellou...
Čo ak by to bola Bella, ktorá si ma predstavovala s rukami ovinutými okolo jej krehkého tela? Ktorá chcela, aby som si ju pritisol na hruď a rukou jej nadvihol bradu? Ktorá v mysli videla, ako jej odhrniem závoj vlasov z jej červenajúcej sa tváre? Ako jej prechádzam prstami po okraji jej plných pier? Ako sa k nej nahýnam tak blízko, až som mohol cítiť horúčosť jej dychu na mojich perách? A blížim sa bližšie a bližšie....
No potom som sa prebudil z môjho zasnívania, vediac, ako aj vtedy, keď si to Jessica predstavovala, čo by sa stalo, keby som sa dostal takto blízko.
Príťažlivosť bol obrovský problém, pretože ma Bella už aj tak priťahovala tým najhorším spôsobom.
Chcel som, aby sa mi páčila? Ako žena mužovi?
To bola zlá otázka. Správna bola tá, či by som mal chcieť, aby sa mi takto páčila, no odpoveď na túto otázku bolo nie. Keďže ja som nebol človek a to by k nej nebolo spravodlivé.
Každým kútom svojej bytosti som túžil byť človekom, aby som ju mohol držať v náručí bez toho, aby som musel riskovať jej život. Takto by som mohol spletať svoje vlastné predstavy, predstavy, ktoré nekončili krvou na mojich rukách, alebo v mojich očiach.
Moja túžba po nej bola neudržateľná. Aký druh vzťahu by som jej mohol navrhnúť, ak som sa jej nemohol ani len dotknúť?
Vložil som si hlavu do rúk.
Všetko to pre mňa bolo ešte viac mätúce, keďže som sa nikdy predtým necítil tak ľudsky - dokonca ani nie vtedy, keď som bol človekom, aspoň kým si spomínam. Keď som bol človekom, moje myšlienky sa točili len okolo môjho vojenského vzostupu. Prvá svetová vojna zúrila takmer celé moje dospievanie, a keď vypukla epidémia španielskej chrípky, chýbalo mi iba deväť mesiacov do osemnástich narodenín... Z týchto ľudských rokov mi ostali len nejasné pocity, temné myšlienky, ktoré sa strácali každým ďalším desaťročím. Najviac sa pamätám na matku, a keď som si spomenul na jej tvár, znova ma zaplavila stará bolesť. Hmlisto si spomínam, ako veľmi nenávidela budúcnosť, do ktorej som sa tak dychtivo hrnul, ako sa pred každou večerou modlila, aby táto "odporná vojna" už skončila... Nepamätám si žiadne ďalšie druhy pocitov. Okrem materinskej lásky tu už nebola žiadna iná, pre ktorú by som si želal zostať...
Toto bolo pre mňa úplne nové. Nič podobné, nič, čo by sa dalo porovnať.
Láska, ktorú som cítil k Belle, sa zjavila úplne čistá, no teraz boli vody mútne. Veľmi som si želal, aby som bol schopný dotknúť sa jej. Cítila ona to isté?
Na tom nezáleží, snažil som sa presvedčiť sám seba.
Díval som sa na svoje ruky, nenávidiac ich tvrdosť, ich chlad, ich neľudskú silu...
Takmer som vyskočil, keď sa otvorili dvere na strane spolujazdca.
Ha! Prekvapil som ťa. To je po prvé, pomyslel si Emmett, keď nastupoval. "Stavím sa, že slečna Goffová si myslí, že berieš drogy, keďže si poslednú dobu taký nevyspytateľný. Kde si dnes trčal?"
"Ja... urobil som dobrý skutok."
Huh?
Zachichotal som sa. "Staral som sa o chorých, niečo v tom zmysle."
To ho ešte viac zmiatlo, no potom sa nadýchol a zachytil vôňu v aute.
"Ou. Opäť to dievča?"
Zaškeril som sa.
Začína to byť čudné.
"To mi hovor," zamrmlal som.
Opäť sa nadýchol. "Hmm, tá má teda vôňu, čo?"
Zavrčal som automaticky ešte skôr, ako sa mi v hlave stihli usídliť všetky jeho slová.
"Pohodička, len konštatujem."
Hneď na to dorazili aj ostatní. Rosalie si všimla pach v aute a zlostne sa na mňa zahľadela. Ešte stále sa cez to nepreniesla. Premýšľal som, čo ma za problém, no všetko, čo som od nej mohol počuť, boli urážky.
Ani Jasperova reakcia sa mi nepáčila. Tak ako Emmett, aj on si všimol, že tu Bella bola. Nie kvôli vôni, tá ich nepriťahovala ani z tisíca tak, ako mňa. Stále ma hnevalo to, že jej krv sa im zdala sladká. Jasper nemal dokonalú sebakontrolu...
Alice doskackala na moju stranu auta a natiahla ruku pre Bellin kľúč od auta.
"Videla som len to, ako to robím," povedala nezrozumiteľne, ako bolo jej zvykom. "Budeš mi musieť povedať prečo."
"To neznamená že--"
"Ja viem, ja viem. Vyčkám. Už to dlho nepotrvá."
Vzdychol som si a podal som jej kľúč.
Nasledoval som ju k Bellinmu domu. Dážď sa podobal na milión maličkých kladív bubnujúc tak hlasno, že Belline uši určite nemôžu počuť hluk jej pickupu. Sledoval som okno jej spálne, no nevyzrela vonku. Možno tam ani nebola, nepočul som žiadne myšlienky.
Bol som smutný z toho, že nemôžem počuť ani toľko, aby som ju skontroloval - aby som sa uistil, či je šťastná, alebo aspoň v bezpečí.
Alice nasadla dozadu a uháňali sme domov. Cesty boli prázdne, takže to trvalo len pár minút. Vovalili sme sa dnu a každý sme sa začali venovať svojej vlastnej zábave.
Emmett a Jasper boli zahĺbení do ich zložitého šachového turnaja, využívajúc všetkých osem šachovníc - rozložených pozdĺž celej sklenenej steny - a riadiac sa podľa ich vlastných komplikovaných pravidiel. Nedovolia mi hrať s nimi; iba Alice je schopná sadnúť si oproti mne.
Alice podišla k počítaču, ktorý bol hneď za nimi a ja som v momente začul, ako sa jej monitor prebudil k životu. Alice pracovala na dizajnérskom projekte pre Rosalin šatník, no dnes pri nej Rosalie nestála, aby jej ukazovala kde strihať a akú farbu použiť, keď sa Alicina ruka presúvala po dotykovom displeji (Carlisle a ja sme ho museli mierne vylepšiť, keďže veľa obrazoviek reagujú na teplotu). Namiesto toho sa dnes Rosalie namrzene rozvaľovala na pohovke a prepínala dvadsať programov za sekundu, bez prestávky. Počul som ako premýšľa, či ísť alebo neísť do garáže, aby mohla vylepšovať svoje BMW.
Esme bola na poschodí a niečo si mrmlala nad jej najnovším projektom.
Alice si po chvíli oprela hlavu o stenu a začala Jasperovi perami naznačovať Emmettove ďalšie kroky - Emmett sedel na zemi chrbtom otočený k Alice - ktorý s uhladeným výrazom zablokoval Emmettovho obľúbeného kráľa.
A ja, po prvý krát po dlhom čase, až som sa hanbil, som zamieril rovno k prekrásnemu klavíru, ktorý bol situovaný len neďaleko vchodu.
Jemne som prebehol prstami po klávesoch, odhadujúc výšky. Bol ešte stále perfektne naladený.
Na poschodí sa Esme na moment zastavila, nakláňajúc hlavu do strany.
Začal som hrať prvú časť piesne, ktorá mi dnes v aute zaznela v hlave, potešený tým, že znela ešte lepšie, než som si predstavoval.
Edward znova hrá, naradostnene si pomyslela Esme a na tvári sa jej rozhostil úsmev. Vstala od stola a ticho prebehla k vrchu poschodia.
Pridal som k tomu ďalšie tóny a nechal som, aby sa cez ne hlavná melódia ľahko preniesla.
Esme sa spokojne usmiala a posadila sa na vrchný schod a oprela si hlavu o zábradlie. Nová pieseň. Bolo to už tak dlho... Aká nádherná skladba.
Viedol som melódiu novým smerom, za ktorou nasledovali ďalšie noty.
Edward znovu skladá? pomyslela si Rosalie a zaťala zlostne zuby.
Presne v tejto chvíli stúpila vedľa a ja som si mohol bez problémov prečítať všetko ejj skutočné rozhorčenie. Konečne som vedel, prečo tak zúrila. Prečo by zabitie Isabelly Swanovej neublížilo jej svedomiu.
Čo sa týkalo Rosalie, vždy išlo len o pýchu.
Hudba sa náhle zastavila a ja som sa zasmial skôr, než som si to stihol uvedomiť. Keď som pobavene vyprskol, rýchlo som si zakryl rukou ústa.
Rosalie sa ku mne otočila a v očiach jej prebleskovala zúrivosť.
Emmett a Jasper sa na mňa tiež pozerali a takisto som mohol začuť aj Esmin zmätok. V momente bola dole a teraz striedavo sledovala mňa a Rosalie.
"Neprestávaj, Edward," povzbudila ma Esme po chvíli.
Otočil som sa k Rosalie chrbtom a začal som znova hrať, snažiac sa kontrolovať úškľabok na mojej tvári. Postavila sa a prešla cez miestnosť skôr nahnevane, než rozpačito. No určite sa cítila dosť trápne.
Ak povieš čo i len slovo, uštvem ťa ako psa.
Potlačil som ďalší výbuch smiechu.
"Čo sa deje, Rose?" zavolal za ňou Emmett. Rosalie sa neotočila. Pokračovala, hrdo vystretá, až do garáže, kde sa všuchla pod svoje auto, ako keby sa pod ním chcela pochovať.
"A čo malo znamenať toto?" Emmett sa ma opýtal.
"Nemám ani to najmenšie tušenie," zaklamal som.
Emmett nahnevane zanadával.
"Pokračuj v hraní," naliehala Esme, pretože moje ruky sa opäť zastavili.
Urobil som ako chcela, pričom ona sa postavila za mňa a položila mi ruky na plecia.
Pieseň bola neodolateľná, no stále nedokončená. Chvíľu som sa hral s prechodom, no akosi mi to tam nesedelo.
"Je to okúzľujúce. Má už meno?" opýtala sa Esme.
"Ešte nie."
"Nachádza sa v pozadí nejaký príbeh?" opýtala sa s úsmevom v hlase. Veľmi ju to potešilo a ja som sa cítil vinný za to, že som tak dlho zanedbával hudbu. Bolo to sebecké.
"Bude to asi... uspávanka." Našiel som správny prechod. Pieseň sa ľahko preniesla do nového rozmeru, oživujúc ju.
"Uspávanka," zopakovala.
Na pozadí tejto piesne bol príbeh, a keď som si to uvedomil, všetko do seba ľahko zapadlo. Ten príbeh bol obraz spiaceho dievčaťa na úzkej posteli s tmavými hustými vlasmi, ktoré sa divo točili na všetky strany ako morské riasy, rozhodené na vankúši...
Alice nechala Jaspera tak a sadla si vedľa mňa. So svojím zvonivým hlasom načrtla melódiu o dve oktávy vyššie.
"Páči sa mi to," zašepkal som. "Ale čo povieš na toto?"
Pridal som aj jej melódiu - prsty mi teraz behali po klávesnici, aby spojilo všetky časti dokopy - a mierne som ju pozmenil a dodal jej nový smer...
Chytila sa a spievala pozdĺž s piesňou.
"Áno. Dokonalé," povedal som.
Esme mi stisla plece.
Teraz som už vedel, ako to zakončiť, zatiaľ čo Alice zvýšila tón a mierne ho presunula. Vedel som, ako pieseň musí skončiť, pretože to spiace dievča bola perfektná taká, aká je a všetky zmeny by boli nesprávne, bol by to smútok. Pieseň sa niesla v tomto smere, teraz už pomalšie a tichšie. Alicin hlas sa stíšil tiež až na úroveň, ktorá by sa hodila do sviecami osvetlenej katedrály.
Zahral som poslednú notu a sklonil som hlavu.
Esme mi pohladila vlasy. Bude to v poriadku, Edward. Bude to fungovať. Zaslúžiš si šťastie, synak. Osud ti to dlhuje.
"Ďakujem," zašepkal som a želal som si, aby som tomu mohol uveriť.
Láska vždy neprichádza dokonale zabalená.
Zasmial som sa bez stopy humoru v hlase.
Ty, zo všetkých ľudí na tejto planéte, si najlepšie pripravený poradiť si s niečím takým ťažkým. Ty si ten najlepší z nás.
Vzdychol som si. To si o svojom dieťati myslela každá matka.
Esme bola ešte stále veľmi šťastná z toho, že sa po takom dlhom čase moje srdce opäť prebudilo k životu, nezáležiac na tom, že môže dôjsť k tragédii. Myslela si, že budem navždy sám...
Bude ťa musieť milovať tiež, náhle si pomyslela, prekvapujúc ma smerom svojich myšlienok. Ak je dobré dievča. Usmiala sa. No neviem si predstaviť nikoho tak pomalého, ktorý by nevidel aký úžasný si.
"Prestaň, mami, lebo sa budem červenať," doberal som si ju. Jej slová, hoci boli nepravdepodobné, ma povzbudili.
Alice sa zasmiala a odkiaľsi vytiahla skladbu "Srdce a duša." Zaškeril som sa a hral som spolu s ňou. Potom som ju potešil tým, že som zahral skladbu "Tyčinky."
Zachichotala sa a potom si vzdychla. "Tak si želám, aby si mi povedal, prečo si sa smial na Rose," povedala. "No viem, že nemôžeš."
"Nie."
Prstom mi dala frčku po uchu.
"Buď dobrá, Alice," pokarhala Alice Esme. "Edward sa snaží byť gentleman."
"Ale ja to chcem vedieť."
Zasmial som sa nad jej kvílivým tónom. Potom som povedal, "Pre teba, Esme," a začal som hrať jej obľúbenú pieseň, akúsi nepomenovanú poklonu láske, ktorú som sledoval medzi ňou a Carlislom už veľa rokov.
"Ďakujem ti, zlato." Opäť mi stisla plece.
Nemusel som sa sústreďovať na hranie, vedel som to spamäti. Namiesto toho som myslel na Rosalie, ktorá sa ešte stále zvíjala ponížením v garáži a uškeril som sa.
Keďže som už ochutnal silu žiarlivosti, trochu mi jej bolo ľúto. Bol to dosť mizerný pocit. Samozrejme, jej žiarlivosť bola oveľa menšia než tá moja.
Premýšľal som nad tým, aký by bol Rosalin život a jej osobnosť, keby nebola vždy tá najkrajšia. Bola by veselšia, ak by nebola krása vždy jej najsilnejšia zbraň? Alebo menej sebeckejšia? Možno viac súcitná? No predpokladal som, že je už zbytočné premýšľať nad tým, lebo minulosť sa zmeniť nedá, vždy bola tá najkrajšia. Dokonca aj ako človeka ju obdivovali preto, aká bola roztomilá. Nie žeby sa jej to nepáčilo. Práve naopak - páčilo sa jej to viac než čokoľvek iné. Keď sa stala nesmrteľnou, veľa sa toho nezmenilo.
Potom by to nebolo prekvapujúce, že sa urazila keď som už od úplného začiatku neobdivoval jej krásu ako všetci ostatní muži. Nie preto, že by ma chcela - to nie. No aj tak ju rozčúlilo, že ja som netúžil po nej. Bola zvyknutá na to, že po nej šaleli.
Iné to bolo s Jasperom a Carlislom - oni už boli zamilovaní. Bol som úplne nezávislý, a aj doteraz som takýto ostal.
Myslel som, že ten starý hnev už dávno zhorel. Že sa už cez to preniesla.
A aj sa preniesla... až kým neprišiel deň, kedy som našiel niekoho, koho krása ma opantala tak, ako to jej nedokázala.
Rosalie si zakladala na názore, že ak jej krása nebola hodná uctievania, tak potom žiadna. Bola zúrivá od chvíle, keď som zachránil Belle život.
Rosalie bola smrteľné urazená, že som považoval bezvýznamné ľudské dievča za pôvabnejšie, ako bola ona.
Potlačil som nutkanie zasmiať sa opäť.
Akosi ma trápil spôsob, akým videla Bellu. Rosalie si myslela, že Bella je všedná. Ako tomu môže uveriť? Zdalo sa mi to nepochopiteľné. Určite len výsledok žiarlivosti.
"Och!" náhle povedala Alice. "Jasper, hádaj čo?"
Videl som to, čo práve zazrela ona a moje prsty stuhli na klávesoch.
"Čo, Alice?" opýtal sa Jasper.
"Peter a Charlotte nás budúci týždeň navštívia! Budú len tu neďaleko, nie je to úžasné?"
"Čo sa deje, Edward?" opýtala sa ma Esme, keď zacítila napätie v mojich pleciach.
"Peter a Charlotte prídu do Forksu?" zasyčal som na Alice.
Prevrátila očami. "Upokoj sa, Edward. Nebude to ich prvá návšteva."
Zaťal som zuby. Bola to ich prvá návšteva, odkedy prišla Bella, pričom jej sladká krv sa nepáčila iba mne.
Alice sa zamračila nad mojím výrazom. "Tu nikdy nelovia, to vieš."
No muž, ktorý bol Jasperovi ako brat a malá upírka, ktorú miloval, neboli ako my; lovili zvyčajným spôsobom. Nemôžem im veriť, keď budú blízko Belly.
"Kedy?" opýtal som sa.
Nešťastne zošpúlila pery, no povedala mi, čo som chcel vedieť. V pondelok ráno. Nikto neublíži Belle.
"Nie," súhlasil som a potom som sa od nej odvrátil. "Si pripravený, Emmett?"
"Myslel som si, že odchádzame ráno?"
"Vrátime sa do nedeľňajšej polnoci. Je len na tebe, či chceš odísť."
"Okej, v pohode. Počkaj aspoň, nech sa rozlúčim s Rosalie."
"Samozrejme." Pri nálade, akú mala Rosalie, to bude veľmi krátke zbohom.
Naozaj si to prehnal, Edward, pomyslel si, keď sa otočil smerom k dverám.
"Myslím, že áno."
"Zahraj mi ešte raz tú novú pieseň," poprosila ma Esme.
"Ak si to želáš," súhlasil som, no trochu som zaváhal, keď som mal doviesť pieseň do jej nevyhnutného konca - konca, ktorý mi spôsoboval neznámu bolesť. Na chvíľu som sa zamyslel a potom som z vrecka vybral vrchnáčik a položil som ho na prázdny stojan na noty. Trochu mi to pomohlo - bola to moja malá spomienka na jej áno.
Prikývol som a začal som hrať.
Esme a Alice sa na seba pozreli, no ani jedna nič nepovedala.

"Ešte ti nikto nepovedal, že sa nemáš hrať s jedlom?" zavolal som na Emmetta.
"Hej, ahoj, Edward!" zakričal späť, zaškeril sa a zamával mi. Medveď využil chvíľku Emmettovej nepozornosti, aby sa naňho zahnal labou. Ostré pazúry mu pretrhli tričko a zaškrípali na jeho koži.
Medveď prenikavo zareval.
Ach, do frasa, to tričko mám od Rose!
Emmett zareval späť na rozzúrené zviera.
Vzdychol som si a sadol si na najbližší balvan. Toto chvíľu potrvá.
No Emmett bol už takmer hotový. Nechal medveďa, aby sa pokúsil odtrhnúť mu hlavu ďalším šmahom laby, smejúc sa, keď odrazil jeho úder, až to zmäteného medveďa vrátilo späť. Zareval, a Emmett so smiechom tiež. Potom sa pustil do zvieraťa, ktoré bolo na svojich zadných nohách o hlavu vyššie ako on, a spoločne sa gúľali po zemi, berúc zo sebou tri statné smreky. O chvíľu sa medvedí rev zmeniť na mrnčanie.
O niekoľko minút pribehol Emmett k miestu, kde som ho čakal. Mal zničené, potrhané a zakrvavené tričko, lepkavé kvôli miazge a pokryté srsťou. Jeho tmavé, kučeravé vlasy tiež nevyzerali bohvieako. Zoširoka sa usmieval.
"Fíha, tento bol silný. Normálne som takmer cítil, keď ma podriapal."
"Správaš sa ako dieťa, Emmett."
Premeral si moju snehobielu košeľu. "Čo, ty si nedoriadil tú pumu?"
"Samozrejme, že áno. Lenže ja nejem ako sedliak."
Emmett sa dunivo zasmial. "Keby tak len boli silnejší... Bola by väčšia sranda."
"Nikto nevraví, že sa musíš biť s jedlom."
"No hej, ale s kým iným sa mám biť? Ty a Alice podvádzate, Rose si nikdy nechce pokaziť účes a Esme sa vždy rozčúli, keď sa skutočne mlátime."
"Život je ťažký, čo?"
Emmett sa uškrnul a presunul sa tak, že bol pripravený skočiť na mňa.
"No tak, Edward. Vypni to na chvíľu a hraj férovo."
"To nejde vypnúť," pripomenul som mu.
"Rozmýšľam, ako ťa to ľudské dievča drží od svojej hlavy?" uvažoval Emmett. "Možno by mi mohla dať nejakú radu."
Všetok môj humor náhle zmizol. "Drž sa od nej," zavrčal som spoza zovretých zubov.
"Aký háklivý."
Vzdychol som si. Emmett si sadol na skalu vedľa mňa.
"Prepáč. Viem, že práve prechádzaš ťažkými chvíľami. Snažím sa nebyť až taký idiot, aký som, no keďže to mám od prírody..."
Čakal, či sa nezasmejem na jeho vtipe a zaškeril sa.
Si celý čas taký vážny. Čo ťa hryzie tentoraz?
"Myslím na ňu. Vlastne, bojím sa o ňu, a to dosť."
"Prečo by si sa mal? Veď ty si tu." Hlasno sa zasmial.
Odignoroval som jeho vtip, no odpovedal som mu. "Premýšľal si niekedy nad tým, akí sú všetci krehkí? Čo všetko sa môže stať smrteľníkom?"
"Ani nie. Ale myslím že viem, na čo narážaš. Pri mojom prvom stretnutí s medveďom som preňho nebol veľmi rovnocenný súper, čo?" /pozn.prekl.: naráža na čas, keď bol človekom a Rosalie ho zachránila pred grizlym... Ja len tak, kebyže niekto nevedel, o čo sa jedná/
"Medvede," zamrmlal som, pridávajúc nový druh strachu na kôpku. "Ako vyšité pre ňu. Zatúlaný medveď v meste. Určite by našiel práve Bellu."
Emmett sa zachichotal. "Znieš ako blázon, vieš to?"
"Len si na chvíľu predstav, že by Rosalie bola človekom, Emmett. A narazila by na medveďa... alebo by ju zrazilo auto... alebo trafil blesk... alebo by spadla zo schodov... alebo ochorela!" Slová sa mi divoko rinuli z úst. Uľavilo sa mi, keď som ich vyslovil - už celý víkend ma zvnútra zožierali. "A čo požiare, zemetrasenia a tornáda! Ach! Kedy si naposledy pozeral správy? Videl si tie veci, čo sa im stali? Krádeže a vraždy..." Zaťal som zuby a odrazu som šalel nad myšlienkou, že by jej mohol nejaký iný človek ublížiť, tak, že som takmer nemohol dýchať.
"Hej, hej! Zadrž, chlapče. Býva vo Forkse, nie? Môže na ňu akurát tak napršať." Pokrčil plecami.
"Emmett, vážne si myslím, že má nejakú extra smolu. Veď sa na to pozri. Zo všetkých miest na svete si vybrala mesto, kde tvoria upíri významnú časť populácie."
"No hej, lenže my sme vegetariáni. Nie je to teda šťastie, nie smola?"
"S tou jej vôňou? Určite smola. A navyše sa to ešte zhoršuje tým, ako vonia mne." Pozrel som sa na svoje ruky a znova som ich znenávidel.
"Okrem toho, že máš asi toľko sebakontroly ako Carlisle. To rátam medzi šťastie."
"A čo dodávka?"
"Iba nehoda."
"Mal si vidieť, ako sa to po ňu vracalo, znova a znova. Prisahám, bolo to, ako keby v sebe mala nejaký magnet."
"Ale bol si tam ty. Šťastie."
"Vážne? Nie je to to najhoršie, čo sa môže človeku stať - že sa do niekoho zamiluje upír?"
Emmett to na chvíľu zvažoval. Predstavil si jej tvár v myšlienkach, no nezdala sa mu zaujímavá. Úprimne, naozaj neviem, čo na nej vidíš.
"Teda, ja si tiež nemyslím, že Rosalie je príťažlivá," povedal som náhle. "Úprimne, vyzerá na viac roboty, než je pekná tvár hodna."
Emmett sa zachichotal. "Nepredpokladám, že mi povieš..."
"Neviem, čo má za problém, Emmett," zaklamal som s náhlym, širokým úsmevom.
Videl som, čo zamýšľa, a tak som sa mohol pripraviť. Snažil sa ma zhodiť zo skaly, a odrazu sa ozval hlasný škripot, keď sa v skale medzi nami roztvorila puklina.
"Podvodník," zamrmlal.
Čakal som, že to skúsi druhýkrát, no jeho myšlienky nabrali iný smer. Znova si predstavil Bellinu tvár, no belšiu, a s žiarivo červenými očami...
"Nie," povedal som priduseným hlasom.
"Vyrieši to tvoj problém so smrteľnosťou, či nie? A navyše, nebudeš ju chcieť zabiť. Nie je to ten najlepší spôsob?"
"Pre mňa? Alebo pre ňu?"
"Pre teba," odpovedal jednoducho. Potom v myšlienkach dodal samozrejme.
Zasmial som sa bez náznaku humoru. "Zlá odpoveď."
"Mne to veľmi nevadilo," povedal mi.
"Ale Rosalie áno."
Vzdychol si. Obaja sme vedeli, že Rosalie by urobila čokoľvek, vzdala by sa čohokoľvek, aby mohla byť opäť človekom. Dokonca aj Emmetta.
"Presne, Rosalie áno," ticho súhlasil.
"Ja nemôžem... Nemal by som... Nepokazím Belle život. Necítil by si to isté aj ty, keby to bola Rosalie?"
Emmett sa nad tým zamyslel. Skutočne ju... miluješ?
"Neviem to ani popísať, Emmett. Z ničoho nič je pre mňa celým svetom. Bez nej už nič nemá zmysel."
Ale nepremeníš ju? Nebude žiť večne, Edward.
"Viem to," zamrmlal som.
A, ako si už spomínal, je zraniteľná.
"Ver mi - aj o tom som informovaný."
Emmett nebol nikdy veľmi taktný a chúlostivé rozhovory neboli jeho silnou stránkou. Pokrčil plecami, strašne túžil nebyť tak urážlivý.
Môžeš sa jej vôbec dotknúť? Myslel som tým, že ak ju ľúbiš... nebudeš sa jej chcieť, no, dotýkať?
Emmett a Rosalie zdieľali dosť intenzívnu fyzickú lásku. Nedokázal pochopiť, ako niekto bez toho vôbec môže milovať.
Vzdychol som si. "Na to ani nemôžem pomyslieť, Emmett."
Fíha. Tak aké máš potom možnosti?
"Netuším," zašepkal som. "Snažím sa nájsť spôsob ako ju... ako ju opustiť. No nedokážem zistiť, ako sa od nej držať bokom..."
Náhle som si uvedomil, s čím prišiel aj hlboký pocit radosti, že je správne, aby som ostal - aspoň teraz, keď sú Peter a Charlotte na ceste. So mnou bude dočasne bezpečnejšia, než by bola bezo mňa. Na chvíľu môžem byť jej ochranca.
Táto myšlienka ma nadchla; túžil som po návrate, aby som sa mohol do tejto role vžiť na tak dlho, ako sa len dalo.
Emmett si všimol zmenu v mojom výraze. Nad čím premýšľaš?
"Práve teraz," priznal som sa rozpačito, "umieram túžbou pribehnúť späť do Forksu a skontrolovať, že je v poriadku. Neviem, či to zvládnem do nedeľňajšej noci."
"To nie! Nepôjdeš domov skôr. Nechaj Rosalie, nech sa upokojí. Prosím! Urob to pre mňa."
"Pokúsim sa ostať," povedal som pochybovačne.
Emmett poklepkal po telefóne v mojom vrecku. "Alice zavolá, ak sa vyskytne niečo, čo by malo vyvolať tvoj záchvat paniky. Čo sa týka toho dievčaťa, je rovnako čudná."
Zaškeril som sa. "Okej. Ale po nedeli už nezostávam."
"Nemáš prečo ponáhľať sa - aj tak bude slnečno. Alice povedala, že do školy sa do stredy nedostaneme."
Strnulo som potriasol hlavou.
"Peter a Charlotte vedia, ako sa majú správať."
"Nezáleží mi na tom, Emmett. S jej šťastím sa Bella pôjde prejsť do lesa v tom nesprávnom čase a--" trhlo mnou. "Peter sa veľmi nevyznačuje sebakontrolou. V nedeľu sa vraciam."
Emmett si povzdychol. Úplný blázon.

Keď som v skoré pondelkové ráno vliezol cez okno do Bellinej izby, pokojne spala. Tentoraz som si doniesol olej, a tak sa mi okno potichu poddalo.
Podľa toho, ako boli jej vlasy rozložené po vankúši som mohol povedať, že táto noc bola pre ňu pokojnejšia než tá, kedy som tu bol naposledy. Ruky mala zložené pod lícom ako malé dieťa a ústa mala pootvorené. Počul som, ako sa jej dych pohybuje dnu a von pomedzi jej pery.
Bola úžasná úľava byť tu, znova ju môcť vidieť. Uvedomil som si, že som nikdy nebol skutočne kľudný, pokiaľ som ju nevidel. Nič nebolo v poriadku, ak som bol od nej vzdialený.
Hoci sa nedá povedať, že všetko bolo v poriadku, keď som bol s ňou. Vzdychol som si a dovolil som smädu, aby mi pálil hrdlo. Príliš dlho som bol preč. Čas strávený bez bolesti a pokušenia teraz všetko zosilnel. Bolo to také zlé, že som sa bál kľaknúť si vedľa jej postele, aby som si mohol prečítať názvy kníh. Chcel som vedieť, aké príbehy sa jej odvíjajú v hlave, no viac než smädu som sa bál toho, že ak sa k nej dostanem príliš blízko, budem chcieť byť ešte bližšie...
Jej pery vyzerali tak hebko a teplo. Vedel som si predstaviť, ako sa ich dotýkam končekom prstu. Iba ľahúčko...
No toto bol presne ten druh chyby, ktorej som sa musel vyhýbať.
Moje oči znova a znova prebiehavali po jej tvári, skúmajúc zmeny. Smrteľníci sa menili celý čas - zarmútil som sa nad myšlienkou, že by som niečo zmeškal...
Zdá sa, že vyzerá... unavená. Ako keby sa tento víkend takmer vôbec nevyspala. Vyrazila si niekam?
Ticho a ironicky som sa zasmial na tom, ako veľmi ma to znepokojuje. A čo ak aj áno? Nevlastnil som ju. Nebola moja.
Nie, nebola moja - a bol som znova smutný.
Jedna z jej rúk sa pohla a ja som si všimol povrchovú, sotva vyliečenú odreninu na časti dlane blízko zápästia. Poranila sa? Aj keď to očividne nebolo vážne zranenie, znepokojilo ma to. Po zvážení miesta som prišiel na to, že pravdepodobne spadla. Znelo to ako rozumné vysvetlenie, ak sme zvážili všetko.
Bolo príjemné myslieť na to, že si nebudem musieť večne lámať hlavu na žiadnom z týchto malých záhad. Teraz sme boli priatelia - alebo sa aspoň snažíme byť. Mohol som sa jej opýtať na víkend - na pláž a na akúkoľvek nočnú činnosť, kvôli ktorej vyzerala tak ustato. Mohol som sa jej opýtať na to, čo sa stalo s jej rukami. A mohol som sa aj jemne zasmiať nad tým, keď mi potvrdí moju teóriu.
Nežne som sa usmial, keď som rozmýšľal, či spadla do oceánu, alebo nie. Či sa dobre bavila. Či na mňa vôbec myslela. Či som jej chýbal aspoň z časti tak, ako chýbala ona mne.
Snažil som sa predstaviť si ju na slnečnej pláži. Bol to mierne neúplný obraz, keďže sám som nikdy na First Beach nebol. Vedel som iba, ako to vyzerá na obrázkoch...
Cítil som sa mierne stiesnene, keď som myslel na to, prečo som nikdy nebol na tej peknej pláži situovanej len pár minút behu od nášho domu. Bella strávila deň v La Push - na mieste, kde som mal, kvôli dohode, zakázané ísť. Na mieste, kde si len pár starých mužov pamätalo historky o Cullenovcoch. Pamätalo a verilo im. Na mieste, kde sa vedelo o našom tajomstve...
Potriasol som hlavou. Nemal by som sa pre to znepokojovať. Quileutovia boli takisto spútaní dohodou. Aj keby Bella vrazila do niektorého z týchto starých mudrlantov, nič by nemohli prezradiť. Prečo by vôbec malo dojsť na túto tému? Prečo by Bella myslela na to, aby sa rozhovorila o svojich domnienkach? Nie - Quileutovia boli pravdepodobne jediná vec, o ktorú som sa nemusel obávať.
Hneval som sa na slnko, keď sa začalo brieždiť. Pripomenulo mi to, že nemôžem v nasledujúce dni uspokojiť svoju zvedavosť. Prečo muselo to slnko svietiť akurát teraz?
S povzdychnutím som vyskočil z jej okna ešte skôr, než bolo dostatočné svetlo na to, aby si ma tu niekto všimol. Chcel som zostať v hustom lese hneď vedľa jej domu a pohľadom ju odprevadiť do školy, no keď som sa priblížil ku stromom, prekvapila ma stopa jej vône, ktorá ležala na cestičke.
Rýchlo a zvedavo som ju nasledoval a čím ďalej som sa dostával do temnoty lesa, tým viac som bol ustarostený. Čo tu Bella robila?
Cestička sa náhle končila, takmer uprostred ničoho. Šla od nej len pár krokov, niekam do papradia, kde sa dotkla kmeňa spadnutého stromu. Možno tu aj sedela...
Posadil som sa tam, kde aj ona, a obzrel som sa. Všetko, čo mohla vidieť bol len les a papradie. Pravdepodobne aj pršalo - vôňa bola mierne vyblednutá, nezaryla sa hlboko do stromu.
Prečo by si tu Bella prišla sadnúť úplne sama - a sama tu bola, o tom som nepochyboval - uprostred vlhkého, temného lesa?
Nedávalo to zmysel, no na rozdiel od iných vecí, ktoré ma zaujímali, som to nemohol nadhodiť v bežnom rozhovore.
No vieš, Bella, sledoval som tvoju vôňu v lese hneď potom, ako som vyskočil z okna tvojej izby, kde som ťa sledoval, ako spíš... Áno, to by určite prelomilo ľady.
Nikdy sa nedozviem, na čo tu myslela a čo tu robila, a toto vedomie ma donútilo zaťať frustrovane zuby. Čo bolo horšie, veľmi sa to podobalo na scenár, ktorý som predstavil Emmettovi - Bella sama v lese, kde by jej vôňa mohla privolať každého, kto by mal zmysly nasledovať ju...
Zaúpel som. Nie len že mala smolu, ešte ju aj privolávala.
Lenže presne pre takúto chvíľu tu mala svojho ochrancu. Budem na ňu dávať pozor, ochraňovať ju tak dlho, kým si to budem vedieť ospravedlniť.
Náhle som si prial, aby sa Peter a Charlotte zastavili na dlhšie.

nasledujúca kapitola (8. Duch) ⇒