5. Pozvania

Stredná škola. Teraz to už nie je očistec, je to čisté peklo. Mučenie a oheň... áno, obe som zažil.
Teraz som už robil všetko správne. Každé "i" malo bodku, každé "t" malo čiarku. Nikto sa nemohol sťažovať, že sa vyhýbam zodpovednosti.
Aby som potešil Esme a ochránil zvyšok, ostal som vo Forkse. Vrátil som sa k svojmu starému rozvrhu. Lovil som len toľko, ako ostatní. Každý deň som chodil na strednú a hral som sa na človeka. Každý deň som pozorne počúval, či sa neobjaví niečo nové o Cullenovcoch. Dievča nepovedalo ani jedno slovo, len dookola opakovalo ten istý príbeh - že som stál vedľa nej a potom ju odhodil z cesty - až kým to znudilo všetkých jej dychtivých poslucháčov, ktorí sa nakoniec prestali vypytovať na detaily. Už neexistovalo žiadne nebezpečenstvo. Môj nepremyslený čin nezranil nikoho.
Nikoho, okrem mňa.
Bol som odhodlaný zmeniť budúcnosť. Nebola to tá najľahšia úloha, no neexistovala žiadna iná možnosť, s ktorou by som mohol žiť.
Alice povedala, že nebudem dosť silný na to, aby som sa od Belly držal čo najďalej. Dokážem jej, že sa mýlila.
Myslel som si, že prvý deň bude ten najťažší. Kým sa skončil, bol som si istý, že aj bol. A aj tak som sa mýlil.
Trápilo ma vedomie, že jej ublížim. Utešoval som sa tým, že jej bolesť bude len malá kvapka - len trochu bolesti z odmietnutia - v porovnaní s mojou. Bella bola človek a vedela, že ja som niečo iné, niečo veľmi zlé, niečo hrozivé. Pravdepodobne sa jej skôr uľaví, než sa jej to dotkne, keď od nej odvrátim tvár a budem sa tváriť, že neexistuje.
"Ahoj, Edward," pozdravila ma v prvý deň na hodine biológie. Jej hlas bol prívetivý, priateľský, bol to obrat o stoosemdesiat stupňov, odkedy sme spolu hovorili naposledy.
Prečo? Čo tá zmena znamenala? Snáď už zabudla? Rozhodla sa, že si to všetko len predstavovala? Žeby mi opustila, že som nedodržal svoj sľub?
Tie otázky ma pálili ako smäd, ktorý ma prepadol vždy, keď som sa nadýchol.
Potrebujem len krátku chvíľu, aby som sa jej pozrel do očí. Len sa zistiť, či v nich môžem nájsť odpovede na všetky tie otázky...
Nie. Nemohol som si to dovoliť. Nie ak som chcel zmeniť budúcnosť.
Mierne som otočil hlavu jej smerom bez jediného pohľadu na ňu. Raz som prikývol a otočil som sa späť.
Už ku mne neprehovorila.
V to poobedie hneď ako skončila škola a ja som dohral svoju úlohu, utekal som do Seattlu ako v deň predtým. Zdalo sa, že sa tá bolesť dá zniesť ľahšie, ak lietam nad zemou, keď sa všetko okolo mňa zmení na zelenú šmuhu.
Tento beh sa stal mojím každodenným zvykom.
Ľúbil som ju? Nemyslím si to. Ešte nie. Nemohol som sa striasť Aliciných letmých pohľadov do budúcnosti, a všimol som si, aké ľahké by bolo zamilovať sa do nej. Bolo by to presne také ako voľný pád: úplne bez snaženia. Nedovoliť si zamilovať sa do nej bol však presný opak - bolo to ako šplhať sa hore strmým útesom, bola to úloha tak zničujúca, ako keby som bol len taký silný ako človek.
Už prešiel viac ako mesiac a každý deň to bolo ťažšie a ťažšie. Nedávalo mi to zmysel - čakal som, že sa cez to dostanem, že sa to bude zlepšovať. To musí byť to, na čo myslela Alice, keď mi predpovedala, že nebudem mať dosť síl držať sa od nej ďalej. Videla, ako sa bolesť bude stupňovať. Ale dokázal som ju zniesť.
Nezničím Bellinu budúcnosť. Ak bolo mojím osudom milovať ju, tak nebolo vyhýbanie sa jej to najmenšie, čo som pre ňu mohol urobiť?
Vyhýbanie sa jej bolo na hranici toho, čo som mohol zniesť. Mohol som predstierať, že ju ignorujem a nikdy sa na ňu nepozrieť. Mohol som predstierať, že ma absolútne nezaujíma. No bolo to len predstieranie, nie realita.
Stále som visel na každom jej nádychu, každom jej slove.
Svoje trápenie som rozdelil do štyroch kategórií.
Prvé dve mi už boli známe. Jej vôňa a ticho. Alebo, lepšie povedané - aby som vzal zodpovednosť tam, kde patrila - môj smäd a moja zvedavosť.
Smäd bol na prvom mieste. Nedýchanie počas celej biológie sa stalo mojim zvykom. Samozrejme, existovali aj výnimky - keď som musel odpovedať na otázku alebo niečo toho druhu a potreboval som dych na to, aby som mohol prehovoriť. Vždy keď som ochutnal vzduch okolo nej, bolo to ako v prvý deň - oheň, potreba a zúfale snaženie sa ujsť. Vtedy bolo veľmi ťažké držať sa svojich dôvodov a prekážok. A presne ako v prvý deň, v každú takúto chvíľu ten netvor vo mne reval veľmi blízko k povrchu...
Zvedavosť bola tá najvytrvalejšia z nich. Čo si myslí práve teraz? Nevedel som si tú otázku vypudiť z mysle. Keď som ju počul potichu vzdychnúť. Keď si neprítomne obtočila vlasy okolo prsta. Keď hodila knihy o stôl s väčšou silou, než bolo potrebné. Keď meškala na hodinu. Keď netrpezlivo poklopkávala nohou po podlahe. Každý jej pohyb zachytený mojím periférnym pohľadom ukrýval neznesiteľné tajomstvo. Keď sa rozprávala s inými študentmi, rozoberal som každé jej slovo a tón. Vyslovila svoje myšlienky nahlas, alebo rozmýšľala nad tým, čo má povedať? Často sa mi zdalo, ako keby sa snažila povedať to, čo jej obecenstvo chcelo a to mi pripomenulo moju rodinu a náš každodenný život v klamstve - no my sme v tom boli lepší. Iba žeby som si to len namýšľal. Prečo by sa mala na niečo hrať? Bola jednou z nich - ľudský teenager.
Mike Newton bol najprekvapujúcejší z mojich trápení. Kto by si kedy pomyslel, že tento obyčajný, nudný človek môže byť taký neznesiteľný? Ak by som bol spravodlivý, mal by som k tomu otravnému chlapcovi cítiť trochu vďačnosti; viac ako ostatní udržiaval dievča pri rozprávaní. Cez ich rozhovory som sa veľa o Belle naučil - stále som dával dokopy svoj zoznam - no naopak, Mikova pomoc mojím projektom ma ešte viac rozčuľovala. Nechcel som, aby bol Mike ten, čo odomkne jej tajomstvá. Ja som to chcel urobiť.
Pomáhala mi myšlienka, že on si nikdy nevšimol jej malé chyby, malé kroky vedľa. Nič o nej nevedel. V svojej hlave si vytvoril Bellu, ktorá neexistovala - dievča presne také, aký bol on. Nikdy si nevšimol jej nesebeckosť a odvahu, ktorá ju oddeľovala od ostatných ľudí, nepočul tú vyspelosť jej vyslovených myšlienok. Neuvedomoval si, že keď hovorila o svojej mame, znelo to presne opačne, ako keby rodič hovoril o svojom dieťati - milujúco, zhovievavo, jemne pobavene a ochraňujúco. Nepočul tú trpezlivosť v jej hlase, keď predstierala záujem o jeho príbehy, a už vôbec nie dobrosrdečnosť za tou trpezlivosťou.
Počas jej rozhovorov s Mikom som dodal na môj list najdôležitejšiu vlastnosť zo všetkých, tá, čo odhaľuje najviac, taká jednoduchá a výnimočná. Bella bola dobrá. Všetky ostatné vlastnosti tomu aj nasvedčovali - milá, plachá, nesebecká, milujúca a odvážna - bola skrz na skrz dobrá.
Tieto užitočné odhalenia môj vzťah k tomu chlapcovi aj tak nezlepšili. Ten majetnícky pohľad na Bellu - ako keby bola nejaká vec na predaj - ma provokoval tak, ako jeho neslušné predstavy. Začínal si byť ňou celkom istý, keďže ako čas plynul, zdala sa, že ho uprednostňuje pred tými, ktorých považoval za svojich sokov - Tyler Crowley, Eric Yorkie, a ojedinele aj ja. Pravidelne sedával pri kraji nášho stola než začala hodina, vykecával sa s ňou, povzbudený jej úsmevmi. Boli to len zdvorilé úsmevy, hovoril som si. No aj napriek tomu som sa často rozveseľoval predstavou ako mu vrazím tak, až preletí cez celú miestnosť a zastaví ho až náprotivná stena... Pravdepodobne by som mu smrteľne neublížil...
Mike na mňa nemyslel často ako na soka. Po tej nehode sa obával, že mňa a Bellu táto situácia spojí, no opak sa ukázal byť pravdou. No aj napriek tomu ho stále trápilo, že ona bola tá, ktorej som sa rozhodol venovať svoju pozornosť. No teraz som ju ignoroval tak dôkladne, ako aj ostatných, až takmer rástol od spokojnosti.
Na čo teraz myslela? Páčila sa jej jeho pozornosť?
A nakoniec posledná časť môjho trápenia, tá najbolestnejšia: Bellina ľahostajnosť. Keď som ja ignoroval ju, aj ona mňa. Už sa nepokúsila znova sa ku mne ozvať. Pokiaľ som vedel, už na mňa ani len nepomyslela.
Toto by ma mohlo doháňať k šialenstvu - alebo dokonca prelomiť moje predsavzatie zmeniť budúcnosť - no občas na mňa pozerala tak, ako predtým. Ja sám som to nevidel, keďže som si zakázal pozrieť sa na ňu, lenže Alice nás vždy varovala, keď sa Bella na nás rozhodla pozrieť; ostatní boli ešte stále ostražití, čo sa týka toho, koľko Bella vie.
Trochu to zmiernilo moju bolesť, keď som vedel, že na mňa sem-tam z diaľky zazerá. Samozrejme, môže akurát rozmýšľať nad tým, čo sa čudák to som.
"Bella sa o chvíľu pozrie na Edwarda. Tvárte sa normálne," povedala Alice ktorýsi marcový utorok a v tom momente ostatní znervózneli a začali sa mrviť tak, ako to robia ľudia, keďže úplná strnulosť bola znakom nášho druhu.
Dával som pozor na to, ako často sa pozerá mojim smerom. Potešilo ma to, hoci by nemalo, že častosť sa časom nezmenšila. Nevedel som, čo to znamená, no cítil som sa pre to lepšie.
Alice si vzdychla. Želám si...
"Nestaraj sa do toho, Alice," zamrmlal som. "Nestane sa to."
Našpúlila pery. Nevedela sa dočkať, aby si mohla vytvoriť priateľstvo s Bellou. Zvláštne na tom bolo, že jej chýbalo dievča, ktoré ešte ani nepoznala.
Priznám sa, si lepší ako som si myslela. Budúcnosť si opäť zamotal a urobil ju bezvýznamnou. Dúfam, že si šťastný.
"Mne to dáva dostatočný význam."
Odfrkla si.
Snažil som sa ju utíšiť, lebo som bol príliš netrpezlivý, aby som mohol rozprávať. Nemal som dobrú náladu - bol som nervóznejší, než ako ma videli ostatní. Len Jasper si bol vedomý toho ako hlboko som bol zranený a ja som pocítil, ako zo mňa stres opadáva pod vedením jeho jedinečnej vlastnosti - vycítiť a ovplyvniť náladu ostatných. Hoci nechápal dôvod, ktorý ma viedol k takej nálade - keďže som bol v takejto nálade v posledných dňoch nepretržite - nevenoval tomu pozornosť.
Dnešok bude ťažký. Ťažší než ktorýkoľvek predtým, aj keď všetky sa na seba podobali.
Mike Newton, ten protivný chlapec, ktorého som si nedovolil považovať za súpera, chcel pozvať Bellu na rande.
Ples s dámskou volenkou bol už na obzore a Mike dúfal, že ho Bella pozve. To, že to neurobila, otriaslo jeho sebadôverou. Teraz sa nachádzal v nepríjemnej situácii - vychutnával som si to viac, ako by som mal - pretože ho pozvala Jessica Stanleyová. Nechcel povedať "áno", stále dúfajúc, že to urobí Bella (a dokáže mu jeho víťazstvo nad jeho sokmi), no nechcel povedať ani "nie" a zmeškať tak ples úplne. Jessica, dotknutá jeho zaváhaním, rozmýšľala nad dôvodom, ktorý sa za ním skrýval, v duchu vraždiac Bellu. A znova sa ozval inštinkt postaviť sa medzi Jessicine nahnevané myšlienky a Bellu. Teraz som ho už chápal lepšie, no ešte viac ma rozčuľovalo to, že to nemôžem urobiť.
Nechápem, ako k tomu došlo! Bol som úplne sústredený na bezvýznamné stredoškolské drámy, ktorými som kedysi opovrhoval.
Mike bol veľmi napätý, keď vchádzal s Bellou do učebne biológie. Počúval som jeho vnútorný boj, zatiaľ čo som čakal na ich príchod. Ten chlapec bol padavka. Čakal na tento tanec s istým zámerom, strachujúc sa ukázať svoje poblúznenie skôr, ako mu niečo naznačí sama. Nechcel byť vystavený odmietnutiu, chcel, aby to urobila najprv ona.
Zbabelec.
Opäť si pohodlne prisadol k nášmu stolu, ako keby to robil odjakživa a ja som si predstavil, ako by asi znelo, keby jeho telo narazilo na stenu s takou silou, aby zlomilo väčšinu jeho kostí.
"Takže," povedal jej s očami upretými na dlážku. "Jessica ma pozvala na jarný ples."
"To je super," okamžite odpovedala Bella s jasným nadšením. Bolo ťažké neusmiať sa nad tým, ako to Mikovi dochádza. Dúfal, že bude zdrvená. "S Jessicou sa dobre zabavíš."
Snažil sa získať tu správnu reakciu. "No..." zaváhal a takmer vycúval, no spamätal sa. "Povedal som jej, že si to musím premyslieť."
"Prečo by si to robil?" dožadovala sa odpovede Bella. V hlase mala nesúhlas, no začul som aj trochu úľavy.
A čo malo znamenať toto? Nečakané a intenzívne zúfalstvo ma donútilo zaťať päste.
Mike nepočul jej úľavu. Začervenal sa - bola to zúrivosť, ako som náhle pocítil... to znelo ako pozvanie - a predtým než prehovoril sa opäť zadíval do zeme.
"Rozmýšľal som... no, či ma náhodou neplánuješ pozvať ty."
Bella zaváhala.
Presne v tejto chvíli som videl budúcnosť jasnejšie než ktorákoľvek Alicina vízia.
Možno povie áno na Mikovu nevyslovenú otázku, možno nie, ale aj tak, niekedy, niekomu áno povie. Bola krásna a nezvyčajná, no ľudskí muži na to nehľadeli. Či sa uspokojí s niekým z tohto bezvýrazného davu, alebo počká, kým nebude môcť odísť z Forksu, ten deň, kedy to áno vysloví, príde.
Videl som jej život tak ako predtým - vysoká škola, kariéra... láska, manželstvo. Videl som ju zas po boku jej otca, oblečenú v bielom, s tvárou červenajúcou sa od šťastia, keď pristupovala na hudbu Wagnerovho svadobného pochodu.
Tá bolesť bola väčšia, než som cítil kedykoľvek predtým. Človek by na ňu pravdepodobne aj umrel.
A nie len bolesť, ale neskutočná zúrivosť.
Hnev túžil po nejakom fyzickom vyventilovaní. Hoci tento bezvýznamný, opovrhnutia hodný chlapec možno nebude ten, komu povie áno, túžil som rozbiť mu lebku v mojich rukách, ako zástupcu za kohokoľvek, kto to bude.
Tomuto pocitu som nerozumel - bola to akási spleť bolesti, zúrivosti, túžby a zúfalstva. Ešte nikdy som to necítil, nevedel som to pomenovať.
"Mike, myslím, že by si jej mal povedať áno," povedala Bella jemným hlasom.
Mikova nádej sa zrútila. Za iných okolností by som si to vychutnal, no teraz som bol stratený v otrasoch bolesti - a vo výčitkách, čo mi všetky tie pocity urobili.
Alice mala pravdu. Nebol som dostatočne silný.
Práve teraz Alice sleduje víziu budúcnosti ako sa prekrútila a opäť sa pomotala. Poteší ju to?
"Už si niekoho pozvala?" Náhle sa opýtal Mike. Zazrel na mňa, po prvý krát za niekoľko týždňov podozrivo. Uvedomil som si, že som sa prezradil; moja hlava bola natočená smerom k Belle.
Tá divoká závisť v jeho myšlienkach - závisť pre niekoho, kohokoľvek Bella uprednostnila - náhle pomenovala môj nedávny pocit.
Bol som žiarlivý.
"Nie," povedala s jemnou stopou humoru v jej hlase. "Ja na ples vôbec nepôjdem."
Cez všetky tie výčitky a hnev som zacítil úľavu. Odrazu som zvažoval mojich rivalov.
"Prečo nie?" vyzvedal Mike s takmer drzým podtónom v hlase. Dotklo sa ma, že tento tón používal, keď s ňou hovoril. Potlačil som zavrčanie.
"V tú sobotu idem do Seattlu," odpovedala.
Zvedavosť už nebola taká nepríjemná, ako bola predtým - teraz to už bolo úplné zameranie sa na nájdenie odpovedí na všetko. O chvíľu sa dozviem o tomto prekvapujúcom objave čosi viac. Mikov tón sa zmenil na nepríjemné prehováranie. "Nemôžeš ísť niektorý iný víkend?"
"Prepáč, nie." Bella bola teraz strhá. "Nemal by si nechať Jess čakať dlhšie, je to nezdvorilé."
Starosť o Jessicine pocity vo mne rozdúchal plamene žiarlivosti. Tento výlet do Seattlu bol očividne len výhovorka, aby mohla povedať nie - odmietla len z čestnosti k jej kamarátke? Na to bola dosť nesebecká. Želala si, aby mohla ísť? Alebo som hádal zle? Zaujímala sa o niekoho iného?
"Hej, máš pravdu," zamrmlal tak skľúčene, až som ho takmer ľutoval. Len takmer.
Odvrátil od nej pohľad a prerušil mi výhľad na jej tvár v jeho myšlienkach.
Toto tolerovať nebudem.
Otočil som sa k nej, aby som jej mohol čítať vo výraze, po prvýkrát po viac než mesiaci. Dovoliť si to bola taká úľava, ako keď sa topiaci sa človek nadýchne vzduchu.
Mala zavreté oči a ruky mala pritlačené po oboch stranách tváre. Jej plecia sa obranne stiahli. Jemne potriasla hlavou, ako keby sa snažila vypudiť si nejakú myšlienku z mysle.
Frustrujúce. Fascinujúce.
Hlas pána Bannera ju vytrhol zo snívania a jej oči sa pomaly otvorili. Okamžite sa na mňa pozrela, pravdepodobne vycítila môj pohľad. Hľadela do mojich očí s takým istým zmäteným výrazom, ktorý ma už tak dlho prenasledoval.
V tejto chvíli som necítil ani výčitky, ani vinu, alebo hnev. Vedel som, že sa znova dostavia a to dosť skoro, no práve teraz som sa, čo bolo čudné a znepokojujúce, vznášal. Ako keby som zvíťazil, než prehral.
Neodvrátila sa, aj keď som sa díval s nepatričnou intenzitou, snažiac sa bezvýsledne prečítať myšlienky v jej hnedých očiach. Boli skôr plné otázok, než odpovedí.
Videl som odraz vlastných očí a tie boli čierne od smädu. Už to boli takmer dva týždne od môjho posledného lovu; toto nebol ten najbezpečnejší deň na to, aby sa moja vôľa rozpadla. No zdalo sa, že ju farba mojich očí nevystrašila. Ešte stále sa neotočila a jej tvár začala zafarbovať nádherná ružová farba.
Na čo teraz myslela?
Takmer som túto otázku vyslovil nahlas, no v tej chvíli pán Banner vyslovil moje meno. Vybral som správnu odpoveď z mojej pamäte kým som sa krátko pozrel jeho smerom.
Rýchlo som sa nadýchol. "Krebsov cyklus."
Smäd mi spaľoval celé hrdlo - svaly sa mi napli a ústa naplnili jedom - a ja som zavrel oči a snažil som sa sústrediť napriek neskutočnej túžbe po jej krvi, ktorá vo mne zúrila.
Netvor bol silnejší ako kedykoľvek predtým. Radoval sa. Prijal túto rozdelenú budúcnosť ktorá mu dala päťdesiat percentnú šancu na niečo, čoho sa tak neustále dožadoval. Tretia, neurčitá budúcnosť, ktorú som sa snažil vybudovať silou vôle sa rozpadla - zničená obyčajnou žiarlivosťou - a on bol odrazu bližšie k tomu, aby vyhral.
Výčitky a vina horeli spolu so smädom a ak by som mal schopnosť vytvárať slzy, teraz by mi naplnili oči.
Čo som to urobil?
Keďže som vedel, že som bitku prehral, už tu nebol žiaden dôvod odpierať si niečo, po čom som túžil; znova som sa k nej otočil.
Skryla sa za vlasmi, no videl som cez medzery v prstencoch jej, do červena sfarbené, líca.
Netvorovi sa to páčilo.
Nepozrela sa na mňa, no medzi prstami si nervózne žmolila prameň vlasov. Jej jemné prsty, jej zápästie - boli tak krehké, vyzerali, ako keby ich už aj môj dych vedel zlomiť.
Nie, nie, nie. To neurobím. Bola príliš krehká, príliš dobrá, príliš vzácna, aby mala takýto osud. Nemôžem dovoliť môjmu životu, aby sa zmiešal s jej, aby ho zničil.
No ani som sa od nej nemohol držať ďalej. Alice mala pravdu.
Netvor v mojom vnútri zasyčal od zúrivosti keď som zaváhal, priklonený najprv na jednu, potom na druhú stranu.
Moja krátka hodina s ňou prešla príliš rýchlo, keď som sa rozhodoval. Keď zazvonilo, začala si zbierať veci bez toho, aby sa na mňa pozrela. To ma sklamalo, no len ťažko som mohol očakávať opak. Spôsob, akým som s ňou zaobchádzal od tej nehody, bol neospravedlniteľný.
"Bella?" opýtal som sa, neschopný zastaviť sa. Moja sila vôle už aj tak ležala v troskách.
Predtým, než na mňa zazrela zaváhala; keď sa ku mne nakoniec otočila, vyzerala rezervovane a nedôverčivo.
Pripomenul som si, že na to mala plné právo. Mala by.
Čakala, či nebudem pokračovať, no ja som na ňu len zízal, snažiac sa prečítať niečo v jej výraze. Po kúskoch som v pravidelných intervaloch vdychoval vzduch, brániac sa proti smädu.
"Čo?" povedala nakoniec. "Zase sa so mnou bavíš?" V jej hlase bol nevrlý podtón, ktorý bol, presne ako jej hnev, veľmi roztomilý. Chcelo sa mi usmiať.
Nebol som si veľmi istý, ako jej odpovedať. Hovoril som s ňou v takom zmysle, na ktorý myslela ona?
Nie. Nie, ak tomu pomôžem. A ja sa budem snažiť.
"Vlastne ani nie," povedal som jej.
Zavrela oči, čo ma rozčúlilo. Odrezalo mi to moju najlepšiu cestu k jej pocitom. Pomaly a zhlboka sa nadýchla bez toho, aby ich opäť otvorila. Zaťala zuby.
Prehovorila so zatvorenými očami. Istotne to nebola normálny ľudský spôsob, ako komunikovať. Prečo to robila?
"Tak čo teda chceš, Edward?"
Zvuk môjho mena, ktorý jej vykĺzol z pier so mnou robilo divné veci. Ak by moje srdce mohlo byť, zrýchlilo by sa.
Ale ako jej odpovedať?
Pravdivo, rozhodol som sa. Budem k nej odteraz taký pravdovravný, ako by sa len dalo. Nechcem si zaslúžiť jej nedôveru, aj keď túžba po jej opaku bola nesplniteľná.
"Prepáč," Povedal som jej. Bolo to pravdivejšie, než by si kedy predstavovala. Nanešťastie, mohol som sa jej bezpečne ospravedlniť len za takéto bezvýznamnosti. "Viem, že som veľmi hrubý. Ale takto je to lepšie, naozaj."
Bolo by lepšie pre ňu, ak by som sa vedel udržať pri tom, byť hrubý. No mohol som?
Otvorila oči s ostražitosťou na tvári.
"Neviem, o čom hovoríš."
Snažil som ju varovať tak veľmi, ako to bolo možné. "Je lepšie, keď sa nepriatelíme," Samozrejme, to už vycítila. Bola bystrá. "Dôveruj mi."
Prižmúrila oči a ja som si spomenul, že som jej už predtým takéto slová povedal - tesne predtým, než som porušil sľub. Trhlo so mnou, keď som počul, ako zaťala zuby - pamätala si to.
"Škoda, že si na to neprišiel skôr," povedala nahnevane. "Nemusel si teraz ľutovať."
Zízal som na ňu v šoku. Čo ona vedela o mojej ľútosti?
"Ľutovať? Čo by som mal ľutovať?" Dožadoval som sa odpovede.
"Že si nenechal tú idiotskú dodávku, aby ma rozpleštila!" vyštekla.
Užasnuto som zamrzol.
Ako si to môže myslieť? Zachránenie jej života bola jediná prijateľná vec, ktorú som urobil, odkedy som ju stretol. Jediná vec, za ktorú som sa nehanbil. Jediná vec, kvôli ktorej som sa cítil rád, že existujem. Bojoval som za to, aby žila, od prvej chvíle, odkedy som zacítil jej vôňu. Ako si to môže o mne myslieť? Ako si trúfa spochybňovať jediný dobrý skutok, ktorý som urobil v celom tomto neporiadku?
"Ty si myslíš, že ľutujem, že som ti zachránil život?"
"Ja viem, že to ľutuješ," odsekla.
Jej názor na môj čin ma rozzúril. "Nič nevieš."
Ako len mätúco a nepochopiteľne pracovala jej myseľ! Určite nemyslí tak, ako ostatní ľudia. To musí byť vysvetlenie pre jej duševné ticho. Bola úplne iná.
Prudko sa odomňa odvrátila a znova zaťala zuby. Začervenala sa, tentoraz v hneve. Pozbierala si knihy a odkráčala k dverám bez jediného pohľadu na mňa.
Aj keď som bol nesmierne vytočený, bolo nemožné, aby sa mi jej hnev nezdal aspoň trochu zábavný.
Šla strnulo, bez pozerania sa kam chodí a nohou zachytila o zárubňu dverí. Potkla sa a všetky jej veci jej popadali na zem. Namiesto toho, aby sa k nim zohla a pozbierala ich, stála nad nimi bez pohľadu na zem, ako keby si nebola istá, či ich chce naspäť.
Rozhodol som sa nesmiať sa.
Nebol tu nikto, kto by ma pozoroval. Rýchlo som k nej priskočil a pozbieral jej veci skôr, než sa pozrela dole.
Zohla sa, uvidela ma a stuhla. Podal som jej veci, uisťujúc sa, že sa moja chladná pokožka nedotkne tej jej.
"Ďakujem," povedala ľadovým, strohým hlasom.
Jej tón mi vrátil moje podráždenie.
"Nemáš za čo," povedal som rovnakým tónom.
Prudko sa otočila a odkráčala na jej ďalšiu hodinu.
Pozeral som sa na ňu, až kým mi nahnevaná nezmizla v dave.
Španielčina mi prešla extrémne rýchlo. Slečna Goffová sa ma nikdy nič nepýtala - vedela, že moja španielčina je rovnocenná tej jej a tak mi dala obrovskú voľnosť - nechala ma premýšľať.
Takže, ignorovať Bellu som nemohol. To bolo zrejmé. No znamenalo to, že nemám inú možnosť, než ju zničiť? Toto nemohla byť len jediná budúcnosť. Musela tu byť ešte iná možnosť, niečo medzi. Snažil som sa vymyslieť spôsob...
Emmetta som si do konca hodiny nevšímal. Bol zvedavý - Emmett nemal intuíciu vycítiť odtiene nálady iných, no všimol si zmenu na mne. Rozmýšľal čo sa stalo, že už viac nemám na tvári ten zachmúrený výraz. Snažil sa definovať tú zmenu a nakoniec sa rozhodol, že vyzerám optimisticky.
Optimisticky? Takto som vyzeral zvonku?
Zvažoval som myšlienku na nádej, keď som prichádzal k Volvu, rozmýšľajúc, v čo by som mal dúfať.
No nemusel som dlho uvažovať. Vnímavý, ako som vždy bol k myšlienkam o nej, zvuk Bellinho mena v hlave mojich.... mojich rivalov, myslím, že by som si mal priznať, že upútali moju pozornosť. Eric a Tyler už počuli - s veľkým zadosťučinením - že Mike zlyhal a tak sa pripravovali na svoj ťah.
Eric bol už na mieste, opieral sa o jej auto, niekde, kde ho nemohla prehliadnuť. Tylerova hodina sa predĺžila kvôli zadávaniu domácich úloh a tak sa zúfalo snažil, aby ju stretol skôr, než by stihla utiecť.
Tak toto musím vidieť.
"Počkaj tu na ostatných, dobre?" zamrmlal som smerom k Emmettovi.
Podozrivo ma sledoval no potom pokýval plecami a prikývol.
Chlapec potratil rozum, pomyslel si, pobavený mojou zvláštnou požiadavkou.
Videl som Bellu, ako vychádza z telocvične a naschvál som sa postavil niekde, kde ma nemohla zazrieť. Kým sa dostávala bližšie k Ericovi, ja som vykročil takou chôdzou, aby som v správnom momente prešiel okolo.
Všimol som si, ako stuhla, keď si všimla, ako na ňu čaká. Na chvíľu zmrzla no potom sa opäť uvoľnila a pohla.
"Ahoj, Eric," zavolala priateľsky.
Bol som náhle a nečakane znepokojený. Čo ak bol pre ňu tento vychudnutý chlapec s nezdravou pokožkou nejakým spôsobom príťažlivý?
Eric ťažko prehltol, jeho ohryzok sa mu zatriasol. "Ahoj, Bella."
Zdalo sa, ze si neuvedomuje jeho nervozitu.
"Čo sa deje?" opýtala sa, keď odomykala dvere svojho auta bez toho, aby sa pozrela na jeho vystrašenú tvár.
"No, tak som si myslel... Nešla by si so mnou na jarný ples?" Preskočil mu hlas.
Konečne sa obzrela. Bola ohromená, alebo potešená? Eric sa na ňu ani len nepozrel, tak som nemohol sledovať jej výraz v jeho tvári.
"Myslela som si, že je to dámska volenka," znepokojene odvetila.
"No, hej," súhlasil zahanbene.
Tento úbožiak ma nevytáčal tak, ako Mike Newton, no nemohol som k jeho úzkosti cítiť sympatie, az kým k nemu Bella neprehovorila jemným hlasom.
"Ďakujem za pozvanie, ale v ten deň idem do Seattlu."
Už to počul; aj tak bol sklamaný.
"Aha," zamrmlal, neodvažujúc sa ani zdvihnúť pohľad na výšku jej nosa. "Tak možno nabudúce."
"Jasné," súhlasila. No potom si zahryzla do spodnej pery, ako keby ľutovala, že ho nechala v nádeji. To sa mi páčilo.
Eric sa náhle otočil a odišiel, opačnou cestou ako bolo jeho auto, ako keby len potreboval utiecť.
V tej chvíli som okolo nej prešiel a začul som, ako si vzdychla od úľavy. Zasmial som sa.
Na ten zvuk sa otočila, no ja som sa pozeral priamo pred seba a ústami mi takmer šklbalo od pobavenia.
Tyler bol priamo za mnou, takmer utekal, ako sa snažil dobehnúť ju predtým, než by mohla odísť. Bol odvážny a viac sebavedomý, než tamtí dvaja; čakal tak dlho preto, lebo Mike bol na prvom mieste.
Chcel som, aby ju dobehol pre dva dôvody. Ak - a už som začal byť podozrivý - celá táto pozornosť Bellu otravovala, chcel som si vychutnať jej reakciu. Ale ak nie - ak bolo Tylerovo pozvanie to, na ktoré čakala - chcel som to vedieť.
Tylera Crowleyho som rátal medzi svojich rivalov, aj keď som vedel, že to nebolo správne. Zdal sa mi taký priemerný a suchopárny, no čo som ja vedel o Belliných pocitoch? Možno sa jej páčili priemerní chlapci...
Trhol som sa nad touto myšlienkou. Ja nikdy nebudem priemerný. Bolo odo mňa veľmi hlúpe bojovať o jej priazeň. Ako by ju mohol zaujímať niekto, kto je netvor?
Bola príliš dobrá pre netvora.
Mal som jej dovoliť odísť, no moja strašná zvedavosť mi nedovolila urobiť to, čo bolo správne. Znova. No lenže ak teraz Tyler prepasie svoju príležitosť, čo ak si nájde čas inokedy, keď už nebudem nablízku ja, aby som si mohol vypočuť verdikt? Postavil som sa s Volvom priamo pred ňu a zablokoval som jej východ.
Emmett a ostatní už prichádzali, no Emmett im opísal moje divné správanie a tak kráčali pomaly a sledovali ma, snažiac sa rozlúštiť o čo mi vlastne ide.
Sledoval som ju v spätnom zrkadle. Zízala na zadok môjho auta a na tvári mala taký výraz, ako keby si želala, aby teraz nesedela v starom pickupe ale v tanku.
Tyler sa ponáhľal k svoju autu a postavil sa do radu za ňou, veľmi nadšený mojim nevysvetliteľným činom. Zamával jej, snažiac sa upútať jej pozornosť, no nevšimla si ho. Chvíľu počkal a potom vystúpil, pomaly sa blížiac k jej autu zo strany spolujazdca. Potom zaklopal na okienko.
Trhlo s ňou a zmätene sa naňho zadívala. Po nejakej chvíli spustila okienko a zdala sa, že s tým má mierne problémy.
"Prepáč, Tyler," povedala rozhorčeným hlasom. "Trčím sa Cullenom."
Moje priezvisko vyslovila dosť tvrdo - čo značí, že sa na mňa ešte stále hnevá.
"Hej, ja viem," povedal Tyler, nevšímajúc si jej náladu. "Len som sa ťa chcel na niečo spýtať, kým sme tu zaseknutí."
Arogantne sa usmial.
Potešil som sa keď zbledla, očividne si už uvedomila, o čo mu ide.
"Chceš ma pozvať na jarný ples?" V jeho myšlienkach nebola ani stopa po pomyslení na porážku.
"Nebudem tu, Tyler," jej rozhorčený tón bol stále ešte veľmi zreteľný.
"Áno, Mike mi to povedal."
"Tak prečo...?" spýtavo sa naňho zahľadela.
Pokrčil plecami. "Dúfal som, že si sa ho len chcela ľahko zbaviť."
V očiach sa jej zablysklo, no potom sa upokojila. "Prepáč, Tyler," neznelo to nejak veľmi ľútostivo. "Naozaj budem preč."
Prijal to s úplne nedotknutou sebaistotou. "Tak fajn. Ešte stále je tu koncoročný ples."
Vykročil späť k svojmu autu.
Mal som pravdu, keď som chcel počkať.
Ten zhrozený výraz na jej tvári mal nevyčísliteľnú hodnotu. Prezradilo mi to niečo, čo by som nemal chcieť tak zúfalo vedieť - že ani k jednému z týchto ľudských chlapcov necítila žiadnu náklonnosť.
Navyše, jej výraz bola asi tá najvtipnejšia vec, ktorú som kedy videl.
Vtedy dorazila moja rodina, dosť zmätená faktom, že som sa, pre zmenu, natriasal od smiechu než aby som mal vražedne zízať na všetko v mojom dosahu.
Čo je také vtipné? chcel vedieť Emmett.
Potriasol som hlavou a znova som sa rozosmial, keď Bella nahnevane vytúrovala motor. Opäť vyzerala tak, že si želala riadiť tank.
"Tak poďme!" Nedočkavo zasyčala Rosalie. "Prestaň sa chovať ako idiot, ak môžeš."
Jej slová ma nenahnevali - bol som príliš veselý. No pohli sme sa.
Nikto ku mne na ceste domov neprehovoril. Sem-tam som sa ešte zachichotal, keď som si spomenul na Bellinu tvár.
Keď som prichádzal na príjazdovú cestu - zrýchlil som, keďže tu už neboli žiadni ľudia - Alice mi pokazila náladu.
"Tak teraz sa už môžem s Bellou porozprávať?" náhle a bez premyslenia vyhŕkla, takže mi nedala možnosť pripraviť si odpoveď.
"Nie," odsekol som.
"To nie je fér! Na čo mám čakať?"
"Ešte som sa nerozhodol, Alice."
"Ako chceš, Edward."
V jej mysli sa opäť objavili dva Belline osudy.
"Prečo ju vlastne chceš spoznať," zamrmlal som nevrlo. "ak ju mám zabiť?"
Alice nachvíľu zaváhala. "To má zmysel," pripustila.
Posledný kúsok cesty som prešiel stopäťdesiat kilometrov za hodinu a následne som šliapol na brzdu len pár centimetrov od zadnej garážovej steny.
"Uži si beh," samoľúbo poznamenala Rosalie, keď som vybehol z auta.
No dnes som už nebehal. Namiesto toho som šiel na lov.
Ostatní mali naplánované ísť na lov zajtra, no teraz som si už nemohol dovoliť byť smädný. Prehnal som to, pil som viac, než bolo potrebné, opäť som takmer plával - mal som šťastie, že som takto skoro naďabil na malú čriedu sobov a jedného čierneho medveďa. Bol som taký plný, až som sa necítil dobre. Prečo mi to nestačilo? Prečo jej vôňa musela byť silnejšia než čokoľvek iné?
Lovil som, lebo som sa pripravoval na nasledujúci deň, no keď som už nevládal ďalej loviť a slnko bolo ešte stále v nedohľadne, v tom momente som vedel, že do zajtrajška nevydržím.
Keď som si uvedomil, že ju idem nájsť, opäť ma premkol ten čudný, jasavý pocit.
Hádal som sa s mojim vnútrajškom celú cestu do Forksu, lenže moja menej ušľachtilá polovica vyhrala a tak som pokračoval vo svojom pláne. Netvor v mojom vnútri bol nepokojný, no držal som ho dobre spútaného. Vedel som, že si od nej zachovám bezpečnú vzdialenosť. Len som chcel vedieť, kde práve je. Vidieť jej tvár.
Bolo niečo po polnoci a Bellin dom bol tmavý a tichý. Jej auto bolo zaparkované na obrubníku, zatiaľ čo auto jej otca bolo na príjazdovej ceste. V okolí som nezačul žiadne myšlienky, ktoré by prezrádzali, že niekto je pri vedomí. Pozoroval som dom z tmavého lesa, ktorý na východnej strane ohraničoval pozemok. Dvere budú pravdepodobne zamknuté - to by nebol problém, no nechcel som za sebou nechať dôkaz v podobe vylámaných dverí. Rozhodol som sa najprv vyskúšať okno na poschodí. Takmer nikto sa neobťažuje dávať na takéto okná zámky.
Prešiel som cez dvor a na chvíľku som si premeral prednú stranu domu. Ako som si tak visel jednou rukou zavesený za odkvapovú rúru nad oknom, pozrel som sa dnu cez sklo a dych sa mi zastavil.
Bola to jej izba. Videl som ju ležať v malej posteli, s obalmi porozhádzanými po zemi a poznámkami pri nohách. Keď som sa tak díval, nepokojne sa prehodila na druhú stranu a prehodila si ruku cez hlavu. Nespala tvrdo, aspoň nie dnes. Cítila nebezpečenstvo?
Bol som znechutený sám sebou, keď som ju takto pozoroval. Bol som snáď lepší od nejakého zvráteného sliediča? Nebol. Bol som oveľa, oveľa horší.
Uvoľnil som prsty a chcel som sa pustiť, no ešte predtým som sa dlho zadíval na jej tvár.
Nebola pokojná. Medzi obočím mala jemnú vrásku a kútiky úst mala zvesené. Pery sa jej zatriasli a potom sa oddelili.
"Dobre, mami," zamrmlala.
Bella hovorila zo spánku.
Rozhorela sa vo mne zvedavosť ktorá úplne premohla znechutenie. Tá návnada, ktorú mi hodila v podobe nechránených a neúmyselne vyslovených myšlienok bola neuveriteľne lákavá.
Vyskúšal som okno a hoci kvôli dlhému nepoužívaniu pevne držalo, nebolo zamknuté. Pomaly som ho otvoril so zdesením za každým slabým zavŕzganím kovového rámu. Nabudúce si budem musieť doniesť nejaký olej...
Nabudúce? Potriasol som znechutene hlavou.
Ticho som prekĺzol cez polootvorené okno.
Jej izba bola malá - bola neusporiadaná, no nebol tam neporiadok. Vedľa jej postele boli naukladané knihy, no nevidel som im na chrbát a cédečká mala porozhadzované vedľa svojho lacného prehrávača - jedno z cédečiek na vrchu malo len obyčajný priesvitný obal. Kopa papierov ležala vedľa počítača, ktorý vyzeral ako z múzea zastaralých technológií. Podlaha bola pokrytá topánkami.
Strašne som si chcel prečítať názvy kníh a cédečiek, no sľúbil som si, že budem dodržiavať vzdialenosť; namiesto toho som si sadol do starého hojdacieho kresla v rohu miestnosti.
Ozaj som si niekedy myslel, že vyzerá priemerne? Spomenul som si na ten prvý deň a na znechutenie nad chlapcami, ktorých okamžite zaujala. No keď som si teraz predstavil jej tvár v ich mysliach, už som rozumel, prečo sa im tak okamžite zapáčila. Zdalo sa to očividné.
Práve teraz - s tmavými vlasmi rozloženými okolo jej svetlej tváre, s deravým tričkom a sivými teplákami, s uvoľnenými črtami tváre a perami jemne pootvorenými - vyrazila mi dych. Lepšie povedané mohla, keby som dýchal, pomyslel som si ironicky.
Hľadel som na jej tvár a premýšľal som nad spôsobom, ako by jej budúcnosť mohla vyzerať znesiteľnejšie.
Zraniť ju by bolo neprípustné. Znamenalo to, že jediná možnosť by bola opäť ju opustiť?
Ostatní by sa so mnou teraz nemohli hádať. Moja neprítomnosť nikoho nevystaví nebezpečenstvu. Nebudú tu žiadne podozrenia, nič, čo by mohlo niekoho naviesť späť k nehode.
Zaváhal som, ako som to už dnes urobil a odrazu sa všetko zdalo beznádejné.
Nemohol som dúfať, že budem môcť súperiť s ľudskými chlapcami, či sa jej títo chlapci páčili alebo nie. Bol som netvor. Ako ma môže vidieť inak? Ak by o mne vedela pravdu, vystrašilo a odradilo by ju to. Vyzerala by presne ako obeť v nejakom horore, utekala by a jačala od strachu.
Pamätám si jej prvý deň na biológii... a vedel som, že presne toto by bola tá správna reakcia.
Bolo hlúpe predstavovať si, že ak by som ju pozval na ten hlúpy ples, tak by zrušila svoje plány a súhlasila by.
Nebol som ten, ktorému bolo určené povedať jej áno. Bol to niekto iný, niekto ľudský, niekto hrejivý. A nemohol som si dovoliť - niekedy v budúcnosti, keď to áno povie - zabiť ho, pretože by si ho zaslúžila, ktokoľvek by to bol. Zaslúžila si šťastie a lásku s kýmkoľvek, koho si vyberie.
Dlhoval som jej, aby si správne vybrala; nemohol som už dlhšie predstierať, že ja som bol jediný, ktorý by bol v nebezpečenstve preto, že ju miluje.
Takže potom všetkom vlastne ani nezáleží na tom, či odídem, pretože Bella ma nikdy nebude vnímať takým spôsobom, o akom snívam. Nikdy ma nebude brať ako niekoho, kto je hoden lásky.
Nikdy.
Môže sa mŕtve, zmrznuté srdce zlomiť? Cítil som sa, ako by to moje mohlo.
"Edward," povedala Bella.
Stuhol som, hľadiac na jej zatvorené oči.
Zobudila sa a nachytala ma tu? Vyzerala, že spí, aj keď jej hlas bol úplne jasný...
Ticho si vzdychla a opäť sa nespokojne prevalila na bok - stále spala, snívala.
"Edward," jemne zašepkala.
Snívalo sa jej o mne.
Môže sa mŕtve, zmrznuté srdce opäť rozbúchať? Cítil som sa, ako by to moje mohlo.
"Ostaň," vzdychla si. "Nechoď. Prosím... neodchádzaj."
Snívalo sa jej o mne, dokonca to ani nebola nočná mora. V jej sne chcela, aby som ostal s ňou.
Snažil som sa pomenovať tie pocity, ktoré ma premkli, no žiadne slová neboli postačujúce. Na dlhú chvíľu som sa do nich ponoril.
Keď som sa vynoril, už som nebol ten istý muž, akým som bol predtým.
Môj život bola nekonečná, nemenná polnoc. Musí to byť, je to nevyhnutné. No tak ako bolo možné že vychádza slnko, rovno uprostred mojej polnoci?
Keď som sa stal upírom, keď som v mučivých bolestiach premeny vymenil svoju dušu a svoju smrteľnosť za nesmrteľnosť, skutočne som zmrzol. Moje telo sa premenilo skôr na kameň, ako na svaly, trvalé a nemenné. Moja osobnosť tiež zmrzla - moja povaha, to čo som mal rád a čo som neznášal, moje nálady a túžby; všetko ostalo tak, ako bolo.
U ostatných to bolo také isté. Všetci sme zmrzli. Boli sme žijúce kamene.
Zmena bola pre nás niečo veľmi jedinečné. Videl som, ako sa to stalo s Carlislom a o nejakých desať rokov neskôr aj s Rosalie. Láska ich zmenila na niečo nekonečné, čo nikdy nevyprchávalo. Prešlo už viac než osemdesiat rokov, odkedy Carlisle našiel Esme, no ešte stále na ňu pozeral očami ako pri prvej láske. Pre nich to bude vždy takéto.
A tiež aj pre mňa. Vždy budem milovať túto krehkú, ľudskú ženu, po celý zvyšok svojej nikdy nekončiacej existencie.
Hľadel som na jej nevinnú tvár a cítil som, ako sa táto láska usádza do každej časti môjho kamenného tela.
Teraz už spala pokojnejšie, s jemným úsmevom na perách.
Keď som ju sledoval, začal som premýšľať.
Milujem ju, tak sa budem snažiť byť dosť silný, aby som ju opustil. Vedel som, že teraz nie som. Na tom budem musieť popracovať. No možno som dosť silný na to, aby som nejakým spôsobom oklamal budúcnosť.
Alice videla pre Bellu len dve budúcnosti a teraz som im obom rozumel.
To že ju milujem ma neodradí od toho, aby som ju zabil, ak urobím chybu.
Hoci som teraz netvora necítil, skrýval sa v každom mojom kúsku. Možno že láska ho naveky umlčala. Ak by som ju teraz zabil, nebude to úmyselné, bola by to už len príšerná nehoda.
Budem musieť byť mimoriadne opatrný. Nesmiem si nikdy, nikdy dovoliť poľaviť v sebakontrole. Budem musieť dávať pozor na každý môj výdych. Budem musieť dodržiavať opatrnú vzdialenosť.
Nebudem môcť robiť chyby.
Konečne som pochopil tú druhú budúcnosť. Bol som ňou vyvedený z miery - čo také sa mohlo stať, že to vyústilo premenenie Belly na väzňa tohto ne-života? Teraz - zničený túžbou po nej - som pochopil, ako by som mohol, v stave neodpustiteľného sebectva, poprosiť svojho otca o láskavosť. Poprosiť ho, aby jej vzal dušu a život, takže by so mnou mohla ostať naveky.
Zaslúžila si niečo lepšie.
No videl som ešte jednu budúcnosť, jedno tenké lano, po ktorom by som bol schopný kráčať, ak by som si udržal rovnováhu.
Dokázal by som to? Byť s ňou a zároveň nechať ju človekom?
Zámerne som sa zhlboka nadýchol a potom znova, nechávajúc jej vôňu, aby mnou prenikla ako divoký oheň. Izba bola plná jej vône; ležala na každom povrchu. Krútila sa mi hlava, no premohol som to. Ak by sa stalo, že by som sa pokúsil mať s Bellou nejaký vzťah, zvykol by som si na vôňu. Znova som sa zhlboka, pálčivo nadýchol.
Pozoroval som ju v spánku až kým sa za mrakmi na východnom obzore nezjavil prvý lúč slnka. Rozmýšľal som a dýchal som.

Domov som došiel tesne po tom, ako ostatní odišli do školy. Rýchlo som sa prezliekol, nevšímajúc si Esmine oči plné otázok. Videla to vzrušenie na mojej tvári a pocítila naraz obavy aj úľavu. Moja pretrvávajúca zádumčivosť ju zraňovala a teraz bola rada, že sa zdalo, že je tomu koniec.
Bežal som do školy, prišiel som len pár sekúnd po tom, ako moji súrodenci. Neotočili sa, hoci aspoň Alice musela vedieť, že som stál v húštine stromov, ktorá rámovala chodník. Čakal som, kým sa nikto nepozeral a potom som nenútene vyšiel spoza stromov na parkovisko plné áut.
Počul som hluk Bellinho auta a tak som sa skryl za Suburbanom a sledoval ju, odkiaľ ma nebolo vidieť.
Vošla na parkovisko, zazerajúc na moje Volvo a potom zaparkovala na najvzdialenejšom mieste, na akom sa dalo, so zamračeným výrazom na tvári.
Bolo pre mňa čudné rozpamätať sa, že je na mňa pravdepodobne stále nahnevaná a má na to dobrý dôvod.
Chcel som sa na sebe smiať - alebo sa nakopnúť. Všetko moje plánovanie a rozmýšľanie bolo na vážkach, ak o mňa nemala záujem, nie? Jej sen mohol byť o niečom úplne náhodnom. Bol som namyslený hlupák.
Popravde, bolo by pre ňu lepšie, ak by sa o mňa nezaujímala. To by ma síce neodradilo od toho, aby som sa jej venoval, no aspoň by som jej pri tom mohol poskytnúť varovanie. To som jej bol dlžný.
Potichu som sa pohol, rozmýšľajúc, aký bude ten najlepší spôsob stretnutia sa s ňou.
Uľahčila mi to. Keď vystupovala z auta, kľúče jej vypadli z ruky a čľapli rovno do mláky.
Zohla sa, no ja som ich získal prvý ešte skôr, než si stihla namočiť prsty do tej studenej vody.
Oprel som sa o jej auto, kým ňou šklblo a potom sa prudko vystrela.
"Ako to robíš?" spýtala sa.
Áno, ešte stále bola nahnevaná.
Podal som jej kľúče. "Čo také?"
Vystrela ruku a ja som jej pustil kľúč rovno do dlane. Zhlboka som sa nadýchol, vdychujúc jej vôňu.
"Že sa z ničoho nič objavíš." vysvetlila.
"Bella, to nie je moja chyba, že si taká výnimočne nevšímavá." Tie slová boli ironické, takmer ako vtip. Bolo tu niečo, čo nevidela?
Počula, ako môj hlas zjemnel pri vyslovení jej mena?
Zízala na mňa tak, že bolo zrejmé, že neocenila môj vtip. Jej tep sa zrýchlil - z hnevu? Zo strachu? Po chvíli sklopila oči.
"Čo mala znamenať tá zápcha včera poobede?" opýtala sa bez toho, aby na mňa pozrela. "Myslela som si, že máš predstierať, že neexistujem, a nie ma na smrť vytáčať."
Stále veľmi nahnevaná. Trebalo to trocha snahy, aby som si s ňou všetko urovnal. Spomenul som si na moje rozhodnutie - byť k nej úprimný...
"To bolo v Tylerovom záujme, nie mojom. Musel som mu dať šancu." A potom som sa zasmial. Nemohol som si pomôcť, keď som si spomenul na jej včerajší výraz.
"Ty..." zalapala po dychu a potom sa zarazila, ako keby bola príliš rozzúrená, aby mohla pokračovať. A bolo to tu - ten istý výraz. Potlačil som ďalší nával smiechu. Už bola aj tak dosť nahnevaná.
"A nepredstieram, že neexistuješ." dokončil som. Snažil som sa byť nenútený, mať takýto podpichovačný tón. Nerozumela by, ak by som jej ukázal, ako sa naozaj cítim. Vystrašil by som ju. Musel som skrývať svoje pocity, trochu to zľahčiť...
"Takže sa ma naozaj snažíš na smrť vytočiť? Keďže ma Tylerova dodávka nedokázala doraziť?"
Prebehol mnou hnev. To myslí vážne?
Bolo dosť nelogické, že som sa cítil urazený - nevedela mojej premene, čo sa odohrala v noci. No aj tak som bol nahnevaný.
"Bella, nebuď trápna," odsekol som.
Začervenala sa, otočila sa ku mne chrbtom a odišla.
Premkli ma výčitky svedomia. Nemal som žiadne právo na hnev.
"Počkaj," zavolal som za ňou.
Nezastavila sa, tak som ju nasledoval.
"Prepáč, to bolo hrubé. Netvrdím že to nie je pravda" - bolo absurdné predstaviť si, že by som jej chcel ublížiť - "ale aj tak som to nemal povedať."
"Prečo mi nedáš pokoj?"
Ver mi, chcel som povedať. Skúšal som.
A hej, len tak mimochodom, som do teba zúfalo zamilovaný.
Udržuj ľahkú konverzáciu.
"Chcel som sa ťa niečo opýtať, ale ty odbiehaš od témy." Napadla mi jedna akčná myšlienka a zasmial som sa.
"Trpíš viacnásobným rozštiepením osobnosti?" opýtala sa.
Musel som tak naozaj vyzerať. Moja nálada bola veľmi nevypočítateľná kvôli tým všetkým emóciám, ktoré mnou prechádzali.
"Zasa to robíš," upozornil som ju.
Vzdychla si. "Dobre teda. Čo sa chceš opýtať?"
"Tak som rozmýšľal, na budúcu sobotu..." sledoval som, ako jej tvárou preletelo zhrozenie a musel som potlačiť ďalší výbuch smiechu. "Veď vieš, keď je ten jarný ples..."
Prerušila ma a konečne sa mi pozrela do očí. "Snažíš sa byť vtipný?"
Hej. "Necháš ma, prosím, dohovoriť?"
V tichosti čakala a hrýzla si hornú peru.
Ten pohľad ma na chvíľu vyrušil. Zvláštne, neznáme odozvy sa pohli kdesi hlboko v mojom dlho zabudnutom ľudskom jadre. Snažil som sa ich striasť, aby som mohol dohrať svoju rolu.
"Počul som, ako si hovorila, že v ten deň ideš do Seattlu, a tak som premýšľal, či sa nechceš odviezť." ponúkol som sa. Totižto uvedomil som si, že namiesto toho, aby som sa pýtal na jej plány, ich s ňou môžem zdieľať.
Tupo na mňa hľadela. "Čo?"
"Chceš sa zviesť do Seattlu?" Sám s ňou v aute - moje hrdlo ma pálilo pri tejto myšlienke. Zhlboka som sa nadýchol. Zvykaj si.
"S kým?" opýtala sa, oči mala opäť rozšírené a zmätené.
"So mnou, pochopiteľne," povedal som pomaly.
"Prečo?"
To bolo naozaj také prekvapujúce, že by som mohol túžiť po jej spoločnosti? Naozaj si musela vytvoriť na mňa za moje predošlé správanie asi ten najhorší názor.
"No," povedal som tak nenútene, ako to len bolo možné, "chystal som sa v najbližšom čase do Seattlu a, úprimne povedané, nemyslím si, že to tvoje auto zvládne." Zdalo sa bezpečnejšie doberať si ju, ako sa tváriť vážne.
"Moje auto šliape výborne, ďakujem veľmi pekne za tvoj záujem," povedala tým istým prekvapeným hlasom. Opäť sa pohla a ja s ňou.
V skutočnosti nepovedala nie, tak som sa toho chopil.
Povie nie? Čo urobím, ak áno?
"Ale zvládol by tvoj pickup takú cestu na jednu nádrž?"
"Nechápem, prečo to teba vôbec trápi," sťažovala sa.
To ešte stále nebolo nie. Srdce jej bilo opäť rýchlejšie a aj jej dýchanie sa zrýchlilo.
"Plytvanie neobnoviteľnými zdrojmi by malo trápiť každého."
"Pozri sa, Edward, nestačím ťa sledovať. Myslela som, že sa so mnou nechceš priateliť."
Keď vyslovila moje meno, prebehlo mnou vzrušenie.
Ako udržiavať ľahkú konverzáciu a byť zároveň úprimný? Teda, bolo dôležitejšie byť úprimný. Hlavne teraz.
"Povedal som, že bude lepšie, ak nebudeme priateľmi, nie že sa s tebou nechcem priateliť."
"Aha, ďakujem, teraz mi je to už všetko jasné." povedala sarkasticky.
Pod strechou jedálne zastala a pozrela sa na mňa. Jej tep sa zakolísal. Bola vystrašená?
Opatrne som vyberal slová. Nie, nemohol by som ju opustiť, no možno ona bude dosť chytrá na to, aby to urobila skôr, než bude príliš neskoro.
"Pre teba by bolo... prezieravejšie, keby sme neboli priateľmi." Keď som tak pozeral do jej hlbokých, čokoládových očí, moja snaha udržiavať konverzáciu ľahkou sa vyparila. "Ale mňa už unavuje, ako sa ti snažím vyhýbať, Bella." Slová som vypustil s príliš veľkou vrúcnosťou.
Znepokojilo ma, keď na chvíľu prestala dýchať, a potom trvalo nejakú chvíľu, keď sa opäť nadýchla. Ako veľmi sa ma bála? Nuž, to si zistím.
"Pôjdeš so mnou do Seattlu?" dožadoval som sa odpovede.
Prikývla a jej srdce sa hlasno rozbúchalo.
Áno. Ona mi povedala áno.
No potom ma zasiahlo vedomie, koľko ju to asi bude stáť?
"Naozaj by si sa mi mala vyhýbať," varoval som ju. Počula ma? Utečie budúcnosti, ktorá jej so mnou hrozila? Môžem urobiť niečo, aby som ju ochránil predo mnou?
Udržiavaj ľahkú konverzáciu, zakričal som na seba. "Uvidíme sa v triede."                            Musel som sa sústrediť aby som nebežal, keď som odchádzal.

nasledujúca kapitola (6. Krvná skupina) ⇒